27.8. 2012
Odlet z Dohy do Nairobi
O 1:40 v noci, miestneho času, nám
letelo lietadlo. Už sme nepotrebovali prejsť kontrolami, len pasovou a letenkovou. Batožina a
my sme boli už skontrolovaní. Predsa išlo iba o prestup. Celý prestupový čas (7 hodín) sme
strávili na letisku v hale, pretože vonku sa vydržať nedalo (teplota a vlhkosť vzduchu bola veľmi
nepríjemná, bola hlboká noc). Po nasadnutí do lietadla a po krátkom lete sme dostali
jedlo. Konečne – už sme boli vyhladnutí. Po jedle sa veľmi ľahko dalo zaspať. Celý nočný
let som prespala s krátkymi prerušeniami kvôli turbulenciám.
Pomaly som si začínala uvedomovať,
že sme leteli a ešte letíme už nad Afrikou. Bola to realita.
Krásna realita, od ktorej človek nevie, čo môže očakávať.
Vystúpili sme v Nairobi na letisku. Teplota bola príjemná. Síce pršalo a mali sme dlhé rukávy, ale
bolo to pre nás príjemné. Zobrali sme si formulár na vybavenie
víz, vyplnili ho a (obrali nám otlačky všetkých prstov, opýtali
sa nás, na ako dlho sa zdržíme, zapísali to do pasov a išli sme
si pohľadať svoju veľkú batožinu, ktorú sme naposledy videli vo
Viedni. Ani v Katare sme ju nemali. Automaticky nám ju preložili z
lietadla do lietadla, pretože už pri kúpe letenky videli, kam
letíme. Vo veľkej hale sa točili na páse všetky batožiny a moja
sa prehliadnuť nedala :)
Vo výstupnej hale čakalo kopec ľudí
s rôznymi tabuľkami-menovkami, ktorí čakali na svojich zverencov
či cestujúcich. Aj nás čakal salezián, o. Sebastián, ktorý nás
autom zobral do oratka. Samé prekvapenia :) Jazdí sa na opačnej
strane, pravidlá cestnej premávky asi nie sú veľmi často
používané. Na cestách v Nairobi sa vyskytnú aj pekné autá, ale
to majú len tí majetní. Veľa ľudí chodí pešo, alebo starým
mikrobusom – matatu, ktorý si len tak stopnú pri ceste.
Poniektorí majú starý vrak a vozia sa na jeho korbe.
Po príchode do oratka, ktoré je
spojené so saleziánskou budovou, malou školou s internátom a kostolom sme sa najedli a išli si
ľahnúť. Boli sme úplne vyčerpané. Po zobudení, sme sa boli
prejsť po okolí, zoznámili sme sa s miestnymi kňazmi a deťmi,
chlapcami z ktorých raz budú saleziáni. Veľa ľudí sa tu usmieva
:) Deti nám kývajú, každý nám chce podať ruku... Ale sú aj
takí, ktorí sa pozerajú nepríjemne. To sa nájde asi všade.
Boli sme navštíviť jednu sestru.
Žije sama v dome. Pozbierala deti z ulice, o ktoré sa stará. Je ich mamou. Má veľký úsmev
a nákazlivý smiech, ale vie byť aj veľmi prísna a rázna na
deti. Jej decká nám prichstali uvítací program – spevy, tance,
piesne, básne :) Bolo to úžasné. Mala som z toho zimomriavky.
Myslela som, že to budú zo dve tri čísla programu, no oni mali
ten program asi hodinový. Alebo viac? :D Ani neviem. Ale bolo to
super. Tie ich pohyby, rytmus, spevy... :) Nedá sa to opísať.
Pripravili nám pestré jedlo. Ryžu s fazuľovou omáčkou a
cestovinou. A ako zákusok boli palacinky ( upečená múka s vodou).
Decká jedli tiež, ale len čistú ryžu. Nemôžete odmietnuť to,
čo vám dajú. Prišiel ich navštíviť aj biskup, tak sme s ním
v dome posedeli. Všetci sa s nami fotili...
Keď sa to večer skončilo, o 20:30
miestneho času, išli nás odprevadiť traja chalani i spomínaná
sestra. Chceli sme ísť len my Slováci – veď nás je dosť. Ale
ani tak to nie je bezpečné prechádzať po uliciach v takom malom
množstve. Išlo nás osem s baterkou v ruke. A to sme boli len o
ulicu nižšie. Tu je vraj nebezpečne a netreba riskovať. Okolo
domov majú ostnaté drôty a tie normálne domy strážia ochranky.
V Nairobi sa nachádza najväčší slum. Žije v ňom milión ľudí v najväčšej chudobe, v malých
rozpadnutých búdkach, či krabiciach. Neďaleko saleziánov je taký
menší slum. Vyzerá horšie ako u Cigánov, ale ľudia sú trošku
iní. Na nejakej „stavbičke“ bolo napísané SALON, alebo HOTEL
OPEN NOW... u nás na Slovensku je taká „stavbička“ len stará
zapadnutá stavba na odkladanie náradia.
Tu v Afrike musíte dávať pozor na
to, čo budete robiť, ako robiť, čo povedať. Nič sa zatiaľ
nestalo a verím, že ani nestane.
Večer sme sa stretli ešte v jedálni
s budúcimi saleziánmi, trošku sme porozprávali, zasmiali sa... Zistila som, že moja anglina je
slabšia, keď som v spoločnosti. Asi je to tým vedomím, že viem, že ma všetci sledujú.
Africká, či indická anglina je niekedy na nerozoznanie a
nerozumiete ani tie základné slová. Treba si zvyknúť. A to ešte
nie sme v Tonj v Južnom Sudáne. Tam je to vraj ešte ťažšie. A
všetko tam je náročné. Táto Keňa je pre nás len prechodom a
aklimatizáciou, aby to nebol rovno juhosudánsky šok. Žiadna haveď
nám tu nelezie, voda tečie priehľadná (nie pitná), ale je
priehľadná :) Teploty sú super a jedlo je tiež podobné, ale
pestré. Nič z toho v Tonj nebude. Večer po rozhovoroch som našla
v jedálni klavír, tak som si bola zahrať. Deti už spali kdesi
inde. Afričanom, veľkým – budúcim saleziánom, sa to veľmi
páčilo. Boli priam nadšení. Chceli, aby som im aj zaspievala,
ale ja som vravela, že s klavírom neviem spievať. Len s gitarou. Priniesli gitaru :) Tak som
im teda zahrala aj zaspievala, ostali očarení. Boli šťastní,
že mali krásny večer. Sú takí vďační.
Po 22:00 vypúšťajú v areáli
strážnych psov (aj v iných domoch). Strážni psi sú tu nebezpeční. Vedia ľahko roztrhať
človeka, alebo mu aspoň ublížiť. Treba byť opatrní. Je to
kvôli zlodejom a rebelom.
Po pestrom a unavnom dni sme si ľahli
spať a konečne sme spali prvú noc celú bez rušenia v africkej
posteli pod krásnou farebnou africkou dekou, za doprovodu akýchsi
zaujímavých zvukov :)
slum |
Majka, ďakujem, že píšeš tak detailne, je to pre mňa osobne silný zážitok. takže černoškovia sa vás snažia chytať za ruky lebo ste bieli? :) to som už počula, že majú dobrovoľníci také skúsenosti.
OdpovedaťOdstrániťviem si predstaviť, ako na teba zapôsobila všetka ich kultúra, spôsob života, spôsob prejavovania radosti, obrany... teda asi neviem, ale musel /a musí to byť silný zážitok. teším sa, že môžem čítať tieto riadky. a na angličtinu si zvykneš a v tej svojej sa budeš stále viac a viac zdokonalovať. veď ty vieš, že všetko má svoj čas.
Nech ťa žehná Pán, krásne Božie dievčatko, a všetkých vás :)