Tonj

30.08. 2012

Prvý a druhý deň v Tonj

    Odkedy sme opustili Keňu, nemám signál na mobil. Lacný miestny operátor má stále výpadok. Niekedy nie je signál aj 2 týždne.

    Dnes som si veľa hrala na klavíri aj na gitare, veľmi ma to vnútorne pohladilo a potešilo. Sú to síce polofalošné nástroje, ale hrajú :) Niektoré deti za mnou chodili od

prvej chvíle vysmiate a niektoré pritiahla hudba a už teraz chcú, aby som ich učila. Veľmi sa na to teším.

    Včera a dnes sme si zahrali aj volejbal s chlapcami. Pomaly sa k sebe dostávame. Bariéry odchádzajú a stále sa viac a viac smejeme na maličkostiach. Vyťahujem na nich triky, aké mi napadnú. Úplne banálne jednoduché, ale oni sa smejú. A to mi robí radosť.

    Dnes som bola aj na stretnutí učiteľov. Ako v Afrike. Sediac pod stromami v kruhu a je po porade. Stále mám problém s porozumením angličtiny. Africká či indická je veľmi ťažko zrozumiteľná. Naozaj si treba zvyknúť.

    S deťmi sa rozprávam veľa. S nimi sa najlepšie učí počúvať a aj hovoriť. S tými, ktorí už vedia. Je veľmi ťažké zapamätať si ich mená a tváre. Všetci vyzerajú stále rovnako a tie mená sú ťažko vysloviteľné. Ale dnes, na druhý deň už viem asi 6 mien a tvári. Stávajú sa aj vtipné trapasy, ako napríklad – jedno dopoludnie som hrala na klavíri s jedným chlapcom. Pýtala som sa ako najprv: „ Do you play piano?“ ...a tak sme začali hrať. Prešlo pár hodín a ja idem okolo miestnosti s klavírom, on sa na mňa usmieva a ja: „Hi, do you play the piano?“ Nechápavo sa na mňa pozeral. Samozrejme, že som si jeho meno nezapamätala a dokonca ani čiernu tvár. 

Ale už ich pomaly začínam rozoznávať.

   Ťažko sa mi píše, som unavená, asi idem spať. Fučí silný vietor, prichádza búrka. Tu sú obrovské blesky, ale krásne východy a západy slnka. Ani jeden z nich nie je príliš skoro, či neskoro. Medzi 6:30 a 7:00 slnko vychádza a zapadá niekedy okolo 19:00.

Teším sa na ďalšie dni, aj keď sa trochu obávam dorozumenia na hodinách matematiky u piatakov. Snáď sa rozpočúvam a rozrozprávam. 

   Ešte mi napadlo pár zvykov, ktoré tu vidím. Muži (aj chlapci) z kmeňa Dinka majú dlhé jazvy na čele. Je to skúška dospelosti. Režú si čelá a vytrhávajú 6 predných dolných zubov. Každý vám podáva ruku. Ak vám ju podrží dlhšie, má vás rád. Je tu veľa vecí, na ktoré treba dávať pozor. Nechodiť vonku zo základne osamote, nekývať cudzím (len tých, ktorých poznáme), atď.

 Každý deň vyzerá ako nedeľa. Muži väčšinou sedia pod stromami a ženy nosia vodu, alebo pracujú. Žije tu ešte kmeň Bongo a Jura alebo Džura. Všetci chodia pomalým africkým ležérnym krokom. A ozaj, tu závisí uznanie človeka často od toho ako vyzerá. Muži si ženy musia kúpiť kravami. A každá žena je rôzne drahá.

    A sú to jednoduchí ľudia. Išli sme na políciu – nahlásiť sa ako cudzinci. Tak dlho sme tam sedeli. Niečo sa im nepáčilo. Nechali si naše pasy a ja sa len modlím, aby som svoj ešte niekedy videla.

    Aj dnes bol krásny deň a stále nepociťujem, že som v Afrike :D Neprešla som kultúrnym šokom, zatiaľ mi nie je ani smutno. Keďže ešte nie je obdobie sucha, teploty sú okolo 35-40 stupňov. Je to hic, ale dá sa to vydržať, už mi nevadí, že zo mňa stále tečie, pretože tečie z každého.

     Všetko je tak, ako má byť a ja sa cítim šťastne. Neviem, čo ma ešte čaká ale, zatiaľ sa nečudujem tomu, kto by sa tu rád ešte vrátil :)