Rozumejú mi ? ... :-)

24.09. 2012
21. - 26. deň v Tonj

        Opäť som dlhšie nič nenapísala, ale bolo časovo náročné nájsť si priestor pre PC. Celý minulý týždeň letel nadmieru rýchlo. Na jednej strane je to výhoda, na druhej ...

- to si vie už každý domyslieť podľa seba. Ráno sv. omša, po nej raňajky, príprava na vyučko, hodina matematiky, ku ktorej sa ešte vrátim, chvíľka voľna pre osobné veci (pranie), obed, chvíľka voľna a do večera učenie klavíra, večerná modlitba, večera, ruženec a príprava na vyučko. Chodievala som spávať okolo polnoci. Veľmi vyčerpávajúce na teplom slnku s nie vždy dostatočným množstvom litrov vody.
        Skôr ako napíšem niečo o škole, začnem niečim jednoduchším a možno príjemne nepríjemným. Ľudia tu chápu vzťah a lásku úplne inak. Myslia si, že ak si chlapec vyberie dievča a má dostatok kráv na to, aby si ju kúpil, problém neexistuje. Ak si však ona nie je istá, má možnosť o tom premýšľať a ako oni vravia - spoznávať sa... tak týždeň, maximálne mesiac. Potom je to už veľa. Podľa nich je poznanie toho druhého dostačujúce ak poznajú meno, fyzický vzhľad, prípadne spôsob komunikácie. Na viac sa nepýtajú. Hmm... Je ťažké vysvetliť im, čo je skutočná láska, ako vnímame vzťahy a spoznávanie. Aj keď sa snažím vysvetliť to, je to nad ich chápanie. Pochopiteľne. Sme v inej kultúre.
        Víkend som si vychutnala. Voľnejší, bez príprav a lietania z bodu programu do bodu programu a bez vyčerpania z nekonečného opakovania pravidiel.
        A teraz sa vrátim ku škole a vyučovaniu. Prvý deň bol OK. Radostný - samozrejme, všetci sme pre seba noví a žiakov nebolo veľa. Druhý deň som zopakovala to, čo prvý - info o sebe, požiadavky, ale už to bolo iba stručné a vrhli sme sa na učivo. Tretí, štvrtý a piaty (potom už prišiel víkend) som míňala kvalitne veľa energie na to, aby som im vysvetlila, o čo tu vlastne na vyučovaní a vôbec v škole ide. Je úplne normálne, že oni nemajú zošity, perá, či knihy. No a teraz skúste pracovať na hodine matematiky, keď oni nepíšu, keď nevidia zadanie v knihe pred sebou, keď nemajú čím písať. A každý deň im zopakujete, že si to majú priniesť, pretože je to nevyhnutné a každý z nich to dostal pri nástupe do školy. Proste to nemajú. A ak máte 48 žiakov v triede a tretina nepracuje ako má, dostávate zabrať. Snažila som sa, vysvetľovala som. Často sa ich pýtam, či mi rozumejú. Odozva je len pozitívna. Aj keď... piataci majú s angličtinou ešte problémy. Tí, ktorí nerozumejú sa radšej nepriznajú. Ale je to aj na iných hodinách. Nerozumejú ešte všetkému. Ja však nepoužívam zložitú angličtinu. Hovorím veľmi jednoducho, ale nemám (a dúfam, že ani nebudem mať) africký akcent a to je už veľmi cíteľný rozdiel. No... uvidíme. Učím sa terminológiu matematiky v angličtine, takže každý deň niečo nové pre mňa.
        Aj na hodinách klavíra som už ako policajt. Miestnosť je stále preplnená deckami z ulice. Prichádzajú aj tí, ktorí nemajú hodiny a keď sa v jednej miestnosti hrá na dvoch klavíroch, pritom do každého vám budú ťukať dvaja chlapci a do toho sa vám mieša zvuk dychových
nástrojov, ktorí nacvičujú pod (zatiaľ zelenými) stromami, po troch hodinách mám dosť. Opakujem pravidlá, rozumejú im, len je to pre nich ťažké rešpektovať. Nechcela som na nich zvyšovať hlas, ale párkrát sa už inak nedalo. Na druhej strane ostáva otázka odvahy, do akej miery sa môžem "do nich pustiť" a vymáhať disciplínu, aby si ma raz vonku niekto nepočkal a nepomstil sa. Dinkovia sú veľmi hrdý kmeň. Priateľsky, ale v jednom okamihu sa ich správanie dokáže zmeniť a o odpúšťaní sa tu zatiaľ hovorí veľmi ťažko.