Eliah

11.09. 2012

13. deň v Tonj

      Dnes bol opäť pekný deň :) Ja som už zdravá. Zrejme to bolo len vyčerpanie. Dnes dopoludnia sme boli s chlapcami na drevo v lese. Je síce mokré a vlastne všetko naokolo je mokré, ale drevo treba a ono tu rýchlo vyschne na slnku.

Akec je tu jeden z hlavných šoférov a dobre pozná všetky cesty. A hoci sa ja občas strachujem o chlapcov na streche, či sediacich na kope dreva na aute, on jazdí opatrne a ubezpečuje ma, že je to OK, nespadnú. Keď som si chcela skúsiť takú jazdu na streche ja, nedovolili mi. Vraj to nie je pre mňa bezpečné. OK, nechávam si poradiť. Ale raz to určite skúsim ;)
       Rany sa tu hoja veľmi pomaly. Vlhkosť vzduchu nedovolí ranám, aby sa dobre hojili. Keď chodíte po vonku, musíte mať ranu prelepenú/zaviazanú (kvôli prachu, hline a špine), čiže sa vám to iba parí a nemá šancu dýchať. Ak by ste chceli večer dať dolu leukoplast, aby to dýchalo, za noc sa vám to nezahojí. Všetko tu má dlhší priebeh.
       Dopoludnia sme mali nácvik piesní s Renátkou. Rada sa učím ich piesne. Máloktoré poznám a decká na klavíri si radi hrajú aj tieto spievané piesne, nie len cvičenia či skladby z učebnice. Pochopiteľné. Sú ako ja ;)
       Popoludní sme sa spolu učili. Tí, ktorí ostali na prázdniny s nami, majú "naordinované" dve hodiny matematiky denne. Takže s Renátkou ich doučujeme, čo kto potrebuje vysvetliť. Je to radosť, keď vidíte, že pochopili niečo, čomu nerozumeli. Vedia však menej, ako som očakávala. Niektorí však pre zmenu prekvapia :)
        Po doučovaní som letela na hodiny klavíra. Eliah - jeden z mojich žiakov - ma stále "prenasleduje" :) Je so mnou rád a stále bol veselý. Myslím, že som ho už niekde v predošlých dňoch spomínala. Keďže mám veľa žiakov na klavír a nedá sa ich stihnúť všetkých, Majka mi pomáha. Aj ona bude učiť klavír. A tohto Eliaha som dala jej. Je šikovný a ja sa venujem tým, ktorí nevedia ani to, ako sedieť pri klavíri. Učím ich od základov. Tento môj Eliah bol stále vysmiaty a teraz Majke na hodine plakal. Nebol veľmi zhovorčivý. Je to ten chlapček čo mi na papier napísal: "You are my mother." Teraz napísal Majke: "My mother is Mary." Všetci ma tu volajú Mary. Pochopili sme. Chce byť so mnou, tak som si ho vzala naspäť. Mala som s ním hodinu, ale stále nebol vo svojej koži. Ťažko komunikuje. Vravel, že mu je zle. Mama odišla a nevie, či sa ešte vráti. Otec mu zomrel. Súrodencov síce má, ale väčšinou sa túla sám, alebo s kamarátmi. Poslala som ho domov, nech si ide ľahnúť spinkať, nech veľa pije a keď mu to neprejde , nech zajtra príde a dostane liek. Ale predtým som mu napísala na papierik niečo ja. Odkaz, ktorému sa potešil a pekne za neho poďakoval. Pomaly s ním odkráčal domov.
       Rozprávanie s ním ma trošku vzalo. Hrnuli sa mi slzy do očí a cítila som, že tu je naozaj bezmocnosť to najťažšie. Ak viete, že viac pomôcť nemôžete. Napriek tomu sa tu väčšinou stretávam s radosťou, úsmevom a to ma stále napĺňa. Fakt sa tu cítim šťastným človekom. Ak sa aj vyskytne niečo ťažšie, je to výzva. Skúška o vyrovnanie sa s tým, či popasovanie. Ale o tom je život. No zatiaľ - ja viem, ešte som tu veľmi krátko - no zatiaľ sa tu cítim ako najšťastnejší človek, ktorý našiel svoje miesto. Uvidíme, čo príde ďalej :)
        Dnes večer pustili deckám film. Jednoduchý na dej, pre nás úplne  nezaujímavý, ale s Majkou tam sedíme, a šúľame sa od smiechu na tom, ako sa krásne, poniektorí smiešne smejú. A v tej tme im nevidno nič, len zuby a počuť smiech ozývať sa do tmy večera. Krásny čas. Mám to veľmi rada :)