piatok 5. októbra 2012

Bolo by dobré meniť pravidlá...?


25.09. 2012

27. deň v Tonj

        Dnes som si uvedomila, že zajtra je streda a to znamená, že sme tu presne mesiac. Mesiac v Tonj, ale mesiac a 5 dní preč z domu. Po mesiaci sa už na niektoré veci pozerám inak. Stále to tu ešte všetko nepoznám, toľko zvykov a správaní je odlišných od našich,
že niekedy už mám chuť vypnúť hlavu a robiť len to, čo mi napadne a čo ja považujem za správne. Nie je to však tak. Stále  premýšľam, nechcem zbytočné problémy, aj keď niektoré sú viditeľnejšie ako na začiatku. Hovorí sa, že čím viac hláv, tým viac rozumu. Ale čím viac národností... hmm... čoho bude viac? Sú veci, ktoré by som zmenila. Ani veľmi nie sú o zvykoch, skôr o pravidlách, ktoré sú dané chlapcom z boardingu. Viem, som tu mesiac a určite ich nepoznám ako niekto, kto je tu dlhší čas, ale som s nimi často, spoznávam ich a môj rozum mi často vraví inak. Zavedenie disciplíny - s tým súhlasím. Každý potrebuje určitý "režim". Ale nemyslím si, že je potrebný úplne na všetko. Načerpanie vody len 3x do dňa v presne vyhradenom čase? Pre mňa nonsens. Prečo by nemohli chodiť na vodu, koľko potrebujú? Niektorí z nich fľašku ani nemajú a niektorí len pol litra. Ak pôjdu na pitnú vodu iba 3x, na deň im to dá 1,5 litra. V týchto teplotách je to málo (aj keď pre nich to ešte nie sú extrémne teploty, keďže stále je obdobie dažďov). A čo bude potom v období sucha? Vyčerpanie organizmu, viac ochorení, bolenie hlavy... A ja musím rešpektovať ich režim. Vo vnútri cítim vzburu. Chlapci cítia smäd a ja im nemôžem priniesť nabrať vodu. Nemôžem. Bolo mi tak povedané. Oni majú na to presne stanovený čas. Aaaaach. A to je len jedna vec. Skúsim sa porozprávať s otcom. Nechcem to tu meniť, každý má svoj systém, cestu, ako viesť deti-mládež k tomu, aby sa z nich stali dobrí ľudia, ale .... voda je základ. Nejdem sa búriť. Nezmením to, ale navrhnúť to môžem a aj tak urobím.
        Asi by som to zhrnula do pozitívnejšieho záveru :) Keď som unavená, alebo zápasím s niečim vo vnútri v myšlienkach, stále ma poteší ten pocit, keď môžem byť s nimi, keď sa môžeme spolu rozprávať, smiať, zdieľať. To je tu najkrajší dar. Toto je ten najkrajšie strávený čas.
       O vzťahy, disciplínu, režim, zdravie, školu... atď. za to všetko ostatné sa len modlím. Až veľmi som si ich obľúbila. Sú mi ako rodina, poniektorí bližší, poniektorí menej, ale mám ich rada a budem sa modliť, aby to, čo pre nich urobím, alebo ako s nimi strávim čas, nebolo na škodu, ale v ich prospech.
        A ešte raz opíšem ako sa tu krásne zaspáva za zvukov cikád, ktoré neprestávajú v noci vyhrávať svoje symfónie. Komáre nás otravujú neustále. Poniektorí sa tešia na obdobie sucha, ale neviem, či tie teploty budú stáť za to. Uvidíme :) Cikády dopĺňajú spevy vtákov, ktoré sú niekedy prekvapilo pestré, alebo krásne čudné :) Bežne počas vyučovania pod oknom zabučí krava a mne to vyrazí dych, ale miestni si z toho nerobia nič. Obloha sa nedá opísať. To treba vidieť. Škoda, že nepoznám tieto súhvezdia, ale sú mi darom. Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo Jeho rúk :) Práve mi to napadlo. A ozaj, ešte aj západy a východy slnka sa mi zdajú iné ako na Slovensku. Tu sú tie oblaky nádherne členité a farby západu jasnejšie :) Keď sa blíži búrka, najprv príde veľmi silný vietor a potom dážď. Prípadne sa blízka iba v diaľke, ale keď to príde, má to kvalitu ;) Keď v pokoji zaspávam za doprovodu zvukov prírody, občas ma v noci vyruší príchod takého silného vetra, všetkým to buráca, všetko sa kolíše a nie vždy je to príjemný pocit v noci. Tu nemáme okná, že by som ich zavrela a bolo by všetko tichšie. A keď doprší a niektoré miesta sa premenia na jazerá, inak ako v čižmách neprejdete.
        Raz som učila klavír. Keď som odchádzala, svietilo slnko a bolo horúco, tak som išla iba v žabkách. Počas vyučovania sa strhla kvalitná búrka a moja cesta domov už nepotrebovala ani žabky. Zabárala som sa tak, že sa kráčať nedalo. Vyzula som sa a vychutnala som teplé bahno, aj keď mlákam som sa snažila vyhnúť. Každý sa mi čudoval. Tu takto nechodia, veď aj dažďa sa boja. Snažila som sa im vysvetliť, že doma to mám rada a bežne chodím bosá. Ja viem, tu je to iné, ale ostať stáť a čakať do ďalšieho dňa, kým rozpálené slnko vysuší zem, to sa mi naozaj nechcelo ;))

1 komentár:

  1. Majka prajem ti veľa trpezlivosti a síl.Ja som velmi rada že sa možem podeliť s tebou o tvoje zažitky v tak ďalekom svete.Super nápad s tou strankou.

    OdpovedaťOdstrániť