nedeľa 9. septembra 2012

Nový pohľad


01.09. 2012

3. deň v Tonj

     Je 22:50 miestneho času. Na Slovensku je o hodinu menej, takže väčšina priateľov alebo rodiny sa spať ešte len chystá a možno ani to nie. Ubehol mi tretí deň v Tonj. Opäť krásny. Neviem, či nejaký kultúrny alebo iný šok ešte príde. Podľa psychológov áno. No u mňa veľa vecí nefuguje. Vlastne funguje. Ale inak :)



     Každý deň sú mi deti z misie bližšie a bližšie. Keď sme tu prišli, nedokázala som ich
rozoznať ani z predu, nie ešte zo zadu. Všetci vyzerali rovnako. A aj keď som vedela a
viem, že sú ľudia ako my, v podvedomí som ich nevedela brať osobne. Každý bol pre mňa černoško žijúci svoj svet v Afrike. Aj keď som chcela, nevedela som si zapamätať ich mená. Do piatich sekúnd som bola schopná zabudnúť niekoho meno. A niektoré som nevedela ani zopakovať. Avšak tých, ktorí mali jednoduchšie meno na  zapamätanie, som si chcela zapamätať hneď. Ale... akonáhle som sa otočila a oni sa nejako premiestnili, nevedela som už, kto to bol.
     Prešiel tretí deň a mne sa začína vyjasňovať. Začínam v nich vidieť rozdiely, vnímam ich originalitu, aj napriek čiernej (nie hnedej) farbe pleti. (samozrejme, v tme sa rozoznať nedajú, kým sa neozvú. Črty tváre nevidíte.). Začínam v nich vidieť ľudí, kamarátov so svojimi príbehmi, so svojimi svetmi, ktoré sa týkajú aj mňa. Sú milí. Postupne si už pamätám aj mená. Tváre sú mi známejšie, niektorých už dokážem rozoznať a osloviť po mene :) Je to krásne, ako sa tešia, že s nimi chce človek tráviť čas. Samozrejme, stále sa nájdu nedôverčivé typy. A vôbec sa im nečudujem po toľkých rokoch nevraživosti, v ktorej pretrvávajú dodnes. Ich príbehy majú svoju radosť aj svoju bolesť.
     Dnes som prvýkrát videla veľkú otvorenú nehojacu sa ranu na Wilsonovej nohe. Bola som prekvapená, že chodí medzi nami a má takú veľkú zahnisanú ranu. Možno ma okolité časti odumreté a necíti všetko. Ošetrovanie takej rany si predstavíme v nemocnici v najsterilnejšom prostredí. Pacient na operáciu. Jeho ošetrenie prebehne na dvore, po ktorom si spolu s nami vykračujú sliepky. Wilson neplakal. Párkrát zastonal pri dezinfekcii, ale neplakal. Títo ľudia asi dokážu bolesť naozaj silno znášať. Keď som prechádzala uličkou osady, jeden z chalanov sa ma opýtal, prečo mám na hlave šatku. Povedala som, že preto, že ak mi dlho svieti slnko na hlavu, bolí ma potom. Asi si pomyslel svoje pri prežívaní ich bolestí. A možno si nepomyslel nič. Afričania tak asi nemyslia. James (títo dvaja majú ľahké mená) bol stále vysmiaty vysokánsky chlapec. Zrazu z neho úsmev zišiel. Už 1,5 dňa som ho stretávala skôr samého a smutného. Ak som sa ho opýtala, ako sa má, odpovedal, že dobre. Ak som ho zavolala hrať s nami volejbal, nešiel a pritom ho má rád. V spoločnosti veľa nezotrvával, tak som sa rozhodla, porozprávať sa s ním niekde pár metrov od jeho kamarátov. Takto mi povedal veľa. Má maláriu a jednoducho – cíti sa zle. Pochopila som. Ďalší tak isto (jeho meno neviem ani napísať, ale vyslovuje sa podobne ako anglicky John, ale nie je to tak). Bol veselý priateľský a zrazu zvädol. Tiež mal maláriu. Nevládal. Dá sa to liečiť, prejde to, ak máte na to podmienky.
     Už to nie sú anonymní afričania. Žijú svoje životy, svoje problémy a sú to citlivé príbehy.  Sú šťastní, že sme tam. A aj keď vedia, že moja angličtina nie je veľmi dobrá, sú úžasne trpezliví a chcú mi pomôcť. Rozprávame sa spolu, opravujú ma, dopĺňajú, smejeme sa spolu... :) Je to super. Naozaj, africká angličtina je veľmi ťažko zrozumiteľná, indická je iný level a ešte tu máme aj pátra zo Španielska. Jemu niekedy nerozumejú ani naši indickí misionári. Brat Peter je z Vietnamu. Vie
anglicky ešte horšie ako ja, tak to ma povzbudzuje. Aj keď... aj misionári ma povzbudzujú, že keď tu prišli predošlé dievčatá, ich anglina lepšia nebola. Trošku ma to trápi, že s obmedzenou komunikáciou sa nedá vždy všetko tak jasne vyjadriť, ale vravia, že za pár týždňov budem rozprávať jedna radosť. Tak sa teším :) Zatiaľ je medzi nami na misijnej základni veľmi veselá a príjemná atmosféra. Cítim sa skvelo. Ako v tábore :)
      Dnes som zistila, že aj tí afričania, ktorí vedia angličtinu veľmi dobre, nepoznajú slovo  TRÁPNY. Čudovala som sa, ale potom mi došlo, že oni nepoznajú trápne situácie. Oni sú proste stále spontánni. Nemôže byť niečo trápne.
     Páčia sa mi ich tanečné pohyby a perkusionistické schopnosti. Wau. A ich spev? To nie je ako u nás, že sotva niečo počujete. Tu sa nik nehanbí. Sú krásne hluční :)
      Jeden chalan mi vravel, ako to u nich chodí. Ochladilo sa, pretože išla silná búrka. Nestihla zasiahnuť osadu, ale teplota rapídne klesla. Im začala byť ozajstná zima. Vravel, že ľuďom už nebýva dobre, keď sú takéto teploty. Obliekajú teplé oblečenie. Chápem ich. Ak je obdobie sucha, teploty dosahujú takú výšku, že je nepríjemná aj im. A teraz sa ochladilo tak, že je to krásne príjemné nám. Ešte si to musíme vychutnať :)
       Idem si ľahnúť. Je 23:33 a ja som poriadne unavená. Spím úplne v pokoji od zaľahnutia až do ranného budíka. Ale nemám rada tú ceremóniu pred spaním. Všetko skontrolovať, dobre pozamykať, dodržať poriadnu hygienu, vliezť pod dve moskytiery a poriadne skontrolovať, či niekde nie je otvor, aby mi tam v noci nevletel komár, skontrolovať škorpiónov a ráno to isté. No ešte som tu krátko. Aj na toto si zvyknem a nebudem to vnímať. Doma aké jednoduché.... Prísť do
kúpelne, pustiť vodu, všetko mať hygienické, hodiť sa do postele a nič neriešiť. Je to dar.
      Dnes mi dvaja chlapci nezávisle na sebe povedali, že raz prídu na Slovensko. Vidím to nemožne, ale prečo nemať sny? Prečo nemať dôvod snívať? Sny sú často krásnou motiváciou niečo dosiahnuť. A možno to nebude iba sen. Aj ja som kedysi o Afrike iba snívala :)

2 komentáre:

  1. Maji, veľmi krásne píšeš! :)) Prináša mi to pokoj :)Kirke

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ahoj Majka, pozdravujeme ta zo Ziliny a posielame ti este viac optimizmu-))))Nech su vsetky dni plne radosti a pokoja-))))Posielame velky hug-))))

    OdpovedaťOdstrániť