01.09. 2012
3. deň v Tonj
Je 22:50 miestneho času. Na Slovensku
je o hodinu menej, takže väčšina priateľov alebo rodiny sa spať ešte len chystá a
možno ani to nie. Ubehol mi tretí deň v Tonj. Opäť krásny.
Neviem, či nejaký kultúrny alebo iný šok
ešte príde. Podľa psychológov áno. No u mňa veľa vecí
nefuguje. Vlastne funguje. Ale inak :)
Každý deň sú mi deti z misie
bližšie a bližšie. Keď sme tu prišli, nedokázala som ich
rozoznať ani z predu, nie ešte zo
zadu. Všetci vyzerali rovnako. A aj keď som vedela a
viem, že sú ľudia ako my, v
podvedomí som ich nevedela brať osobne. Každý bol pre mňa
černoško žijúci svoj svet v Afrike. Aj keď
som chcela, nevedela som si zapamätať ich mená. Do piatich sekúnd som bola schopná zabudnúť
niekoho meno. A niektoré som nevedela ani zopakovať. Avšak tých, ktorí mali jednoduchšie meno
na zapamätanie, som si chcela zapamätať hneď. Ale... akonáhle som sa otočila a oni sa nejako
premiestnili, nevedela som už, kto to bol.
Prešiel tretí deň a mne sa začína
vyjasňovať. Začínam v nich vidieť rozdiely, vnímam ich originalitu, aj napriek čiernej (nie
hnedej) farbe pleti. (samozrejme, v tme sa rozoznať nedajú, kým sa neozvú. Črty tváre nevidíte.).
Začínam v nich vidieť ľudí, kamarátov so svojimi príbehmi, so svojimi svetmi, ktoré sa týkajú aj
mňa. Sú milí. Postupne si už pamätám aj mená. Tváre sú mi
známejšie, niektorých už dokážem rozoznať a osloviť po mene
:) Je to krásne, ako sa tešia, že s nimi chce človek tráviť
čas. Samozrejme, stále sa nájdu nedôverčivé typy. A vôbec sa
im nečudujem po toľkých rokoch nevraživosti, v ktorej pretrvávajú
dodnes. Ich príbehy majú svoju radosť aj svoju bolesť.
Dnes som prvýkrát videla veľkú
otvorenú nehojacu sa ranu na Wilsonovej nohe. Bola som prekvapená, že chodí medzi nami a má
takú veľkú zahnisanú ranu. Možno ma okolité časti odumreté a necíti všetko.
Ošetrovanie takej rany si predstavíme v nemocnici v najsterilnejšom
prostredí. Pacient na operáciu. Jeho ošetrenie prebehne na dvore,
po ktorom si spolu s nami vykračujú sliepky. Wilson neplakal.
Párkrát zastonal pri dezinfekcii, ale neplakal. Títo ľudia asi
dokážu bolesť naozaj silno znášať. Keď som prechádzala
uličkou osady, jeden z chalanov sa ma opýtal, prečo mám na hlave
šatku. Povedala som, že preto, že ak mi dlho svieti slnko na
hlavu, bolí ma potom. Asi si pomyslel svoje pri prežívaní ich
bolestí. A možno si nepomyslel nič. Afričania tak asi nemyslia.
James (títo dvaja majú ľahké mená) bol stále vysmiaty
vysokánsky chlapec. Zrazu z neho úsmev zišiel. Už 1,5 dňa som ho
stretávala skôr samého a smutného. Ak som sa ho opýtala, ako sa
má, odpovedal, že dobre. Ak som ho zavolala hrať s nami volejbal,
nešiel a pritom ho má rád. V spoločnosti veľa nezotrvával, tak
som sa rozhodla, porozprávať sa s ním niekde pár metrov od jeho
kamarátov. Takto mi povedal veľa. Má maláriu a jednoducho –
cíti sa zle. Pochopila som. Ďalší tak isto (jeho meno neviem ani
napísať, ale vyslovuje sa podobne ako anglicky John, ale nie je to
tak). Bol veselý priateľský a zrazu zvädol. Tiež mal maláriu.
Nevládal. Dá sa to liečiť, prejde to, ak máte na to podmienky.
Už to nie sú anonymní afričania.
Žijú svoje životy, svoje problémy a sú to citlivé príbehy. Sú šťastní, že sme tam. A aj keď
vedia, že moja angličtina nie je veľmi dobrá, sú úžasne
trpezliví a chcú mi pomôcť. Rozprávame sa
spolu, opravujú ma, dopĺňajú, smejeme sa spolu... :) Je to super. Naozaj, africká angličtina je veľmi
ťažko zrozumiteľná, indická je iný level a ešte tu máme aj
pátra zo Španielska. Jemu niekedy nerozumejú
ani naši indickí misionári. Brat Peter je z Vietnamu. Vie
anglicky ešte horšie ako ja, tak to
ma povzbudzuje. Aj keď... aj misionári ma povzbudzujú, že keď tu prišli predošlé dievčatá, ich
anglina lepšia nebola. Trošku ma to trápi, že s obmedzenou komunikáciou sa nedá vždy všetko
tak jasne vyjadriť, ale vravia, že za pár týždňov budem rozprávať jedna radosť. Tak sa teším
:) Zatiaľ je medzi nami na misijnej základni veľmi veselá a príjemná atmosféra. Cítim sa
skvelo. Ako v tábore :)
Dnes som zistila, že aj tí afričania,
ktorí vedia angličtinu veľmi dobre, nepoznajú slovo TRÁPNY. Čudovala som sa, ale potom mi
došlo, že oni nepoznajú trápne situácie. Oni sú proste stále spontánni. Nemôže byť niečo
trápne.
Páčia sa mi ich tanečné pohyby a
perkusionistické schopnosti. Wau. A ich spev? To nie je ako u nás, že sotva niečo počujete. Tu
sa nik nehanbí. Sú krásne hluční :)
Jeden chalan mi vravel, ako to u nich
chodí. Ochladilo sa, pretože išla silná búrka. Nestihla zasiahnuť osadu, ale teplota rapídne
klesla. Im začala byť ozajstná zima. Vravel, že ľuďom už nebýva dobre, keď sú takéto
teploty. Obliekajú teplé oblečenie. Chápem ich. Ak je obdobie
sucha, teploty dosahujú takú výšku, že je
nepríjemná aj im. A teraz sa ochladilo tak, že je to krásne príjemné nám. Ešte si to musíme
vychutnať :)
Idem si ľahnúť. Je 23:33 a ja som
poriadne unavená. Spím úplne v pokoji od zaľahnutia až do ranného budíka. Ale nemám rada tú
ceremóniu pred spaním. Všetko skontrolovať, dobre pozamykať, dodržať poriadnu hygienu,
vliezť pod dve moskytiery a poriadne skontrolovať, či niekde nie je otvor, aby mi tam v noci
nevletel komár, skontrolovať škorpiónov a ráno to isté. No ešte som tu krátko. Aj na toto si
zvyknem a nebudem to vnímať. Doma aké jednoduché.... Prísť do
kúpelne, pustiť vodu, všetko mať
hygienické, hodiť sa do postele a nič neriešiť. Je to dar.
Maji, veľmi krásne píšeš! :)) Prináša mi to pokoj :)Kirke
OdpovedaťOdstrániťAhoj Majka, pozdravujeme ta zo Ziliny a posielame ti este viac optimizmu-))))Nech su vsetky dni plne radosti a pokoja-))))Posielame velky hug-))))
OdpovedaťOdstrániť