27.12.2012
Kapara
„Tretí“
sviatok vianočný sme sa vydali na cestu v inej zostave. Otec, sr.
Makryna, Danya a ja. Tento ďalší vianočný deň sa niesol v
podobnom duchu.
Prišli sme, zvítali sa ľuďmi, obzreli si
miesto... Ale tentokrát som si vzala vodu a vodu a vodu... :) Radšej
viac ako málo. Radšej prinesiem domov aj teplú, len nech mi
nechýba (ešte stále nie sú horúčavy. Zatiaľ máme „chladné“
obdobie, kde za deň vypijem 3-5 litrov vody. Noci sú podstatne
chladnejšie. Už musím mať tričko s krátkym a prikryť sa
plachtou :) Teploty cez deň sú našťastie pod 40°C a v noci okolo
20°C. Ten rozdiel cítime).
Tentokrát
sme na území kmeňa Jyur v osade nazývanej Kapara. Tu mávajú
sv.omšu raz za 1-2 mesiace. Čo to je v porovnaní s nami? Postupne
sa schádzajú ľudia z bližších aj vzdialenejších osád.
Niektorí kráčali aj 10-15 km, len aby sa mohli dostaviť na
vianočnú sv.omšu. Bosí, niektorí v žabkách, s deťmi na
rukách, alebo cupkajúcimi vedľa, bez vody (to je normálne) sa
pomaly zchádzali pod stromom, kde bol urobený prístrešok z hutnej
slamy a miestom na sedenie boli len drevá.
Slnko
nás prehrievalo, ale našťastie nám bol doprianý jemný vánok,
prípadne okolo nás len jemne preletelo malé vírivé tornádko
prachu, ktoré so sebou zobralo do vzduchu aj drobné kamienky.
Po
skončení sme dostali opäť pohostenie. Pochopila som, že to tak
robia asi všade. Tukul, do ktorého sme vkročili mal sám o sebe
nie veľmi nepríjemný zápach. Ťažko som si vedela predstaviť
jesť vo vnútri. Ale nebránila som sa. Musela som. Ruky sme si
umyli len pár dúškami vody. Je krásne ako sa starajú o hostí,
ale toto mi trošku dalo zabrať. Na tácke bola akási kôpka
bezfarebnej hmoty. Bola tu uvarená drvená kasawa a dura vo vode.
Bez chuti – až nechutné v „aróme“ miestnosti, v ktorej sme
sa nachádzali. Našťastie sme k tomu mali opäť mäso. Šťava
bola najlepšia. Ako sme to jedli? Nemali sme lyžice. Takže rukami.
Keď som si predstavila, koľkým ľuďom som podala ruku v týchto
„hygienických podmienkach“ a ako som si ich „umyla“ a ako
teraz jem rukami z jednej misky spolu s našou indickou
dobrovoľníčkou jedlo, ktoré nemá chuť a ktoré bolo ktovie ako
pripravené... zo začiatku mi bolo všelijako. Ale svoje pocity
nemôžete dať najavo. Premohla som sa, ale nezjedla som veľa. Pre
indov je normálne jesť rukami. Oni používajú lyžicu len v
reštauráciách. Doma sa takto je. V tomto (a ktovie v čom inom
ešte) sú si podobní. Tu sme si zase viac podobní – američan a
európanky.
Po
návrate som sa cítila dosť vyčerpaná a povedala som si, že
ďalší deň si dám voľno. A nakoniec – v tej osade, do ktorej
sa má ísť na ďalší deň, v nej som už bola. Takže si
oddýchnem a v sobotu sa vydám na cestu s otcom (a neviem kto sa
ešte pridá) do ďalších zarastených končín Južného Sudánu.
Naozaj
netypické Vianoce :) Kým niekto sedí doma v teple, popíja horúci
čaj s koláčmi a pozerá ako vonku duje studený vietor a pritom sa
odrážajú pestré svetlá vianočných stromčekov… niekto na
inom kontinente si brázdi rozbité, zaprášené cesty pod horúcim
vyčerpávajúcim slnkom v krátkom rukáve a botaskách. Tomu sa
hovorí DAR :) Vychutnávam si to – prázdniny, teplo a Vianoce,
ktoré sa takto z roka na rok neopakujú.
Ahoj Marika, dovoľ aby som Tebe aj všetkým ktorý sú s Tebou v mene našej rodiny popriala do Nového roka zdravé oči,aby ste videli každodenné zázraky,pozorné uši,aby ste vedeli načúvať druhým,zdravé zuby,aby ste sa vládali prehrýzť cez problémy,rýchle nohy,aby ste pobehali všetky krásne miesta čo iste aj v tejto krajine nájdete,silné ruky,aby ste podržali tých,ktorý to potrebujú. No najviac Vám prajeme veľké srdcia ktoré určite všetci máte,aby sa do nich vošli všetci,ktorých milujete. No a už teraz sa teším na Tvoj návrat r.2013 plný zážitkov Tvoja krsná mama s rodinou.
OdpovedaťOdstrániť