25.12. 2012
Sviatky,
nesviatky... tu sa stále niečo musí diať. Po slávnostnej sv.
omši (ktorú opíšem neskôr), za bieleho dňa sa sestry vrátili
na svoju misiu. Na chvíľu vykročili len pár metrov od svojho domu
pre nejaké veci do humanitárneho kontajnera. Za ten krátky čas
stihol ktosi odsledovať, že nie sú vo vnútri.
Zlodej vošiel do
kuchyne a pokúsil sa vykradnúť jedlo, chladničku a nevieme, čím
by pokračoval. Do toho vošla sestra. Zlodej chytil nôž a začal
sa vyhrážať. Našťastie všetko dobre dopadlo. Bol s nimi otec aj
brat. Náš obvinený sedí práve vo väzení.
To
som sa čudovala, prečo dve dievčatá išli so mnou do osady a
tretia ostala na misii. Jednoducho preto, aby misia neostala prázdna.
Ak by sa niečo dialo, zavolá pomoc (verím, že stihne). Zlodeji
majú zrejme dobre obhliadnuté miesta, do ktorých sa chcú dostať.
Aby
nebolo dosť dobrodružstva, dva dni pred Štedrým dňom mal náš
Akech malú dopravnú nehodu. Prichádzal autom na našu misiou. Na
jednej „križovatke“ do neho narazil motorkár. Akechovi sa nič
nestalo, motorkár mal len slabé poranenia. Ale v base sedel. Po
dvoch dňoch vyjednávania a diskutovania ho prepustili, ale musel
zaplatiť určitú sumu. Bol vinný. Tu to takto chodí. Predpisy a
dopravné situácie tu nie sú. A vinný je väčšinou ten, kto je
nevinný. Nevadí, že motorkár vošiel do protismeru. Bol ranený =
nevínný. Aj keby sa autom ani nepohol a do neho by niekto narazil,
aj tak je vinný.
Raz
mal Akech len tak zaparkovanú motorku. Vešali sa mu na ňu deti.
Jedno z nich spadlo, ale on mal z toho problémy. Hovoríme tomu TI
AI EI (T.I.A) = This is Africa.
Vrátim
sa k prvému vianočnému dňu. Asi ešte nikdy som nemala na taký
veľký sviatok nič z omše. Bola síce vonku, výzdoba provizorná,
horúce slnko, slabé ozvučenie... O to by nešlo. Ale dochvíľnosť
ľudí je naozaj minimálna. Skoro celý čas pribúdalo ľudí,
pokúšali sa organizovať. Rozprávali sa ako na trhu. A čo mali
poobliekané. Väčšina z nich má na Vianoce nové šaty. Darčeky
oni nedostávajú. Naozaj majú pestré farby. Čím ste pestrejší,
farebnejší alebo aspoň svetlejší, tým ste krajší. Dokážu sa
naozaj „zladiť“ gíčovo nevkusne a rovnako nevkusne si vedia
spraviť aj účesy, teda hlavne „ozdoby“ do vlasov. Pripadalo mi
to ako karneval. Každý sa prišiel ukázať a bolo jedno, ako
neskoro prišli na tú najdôležitejšiu udalosť.
Po
skončení sme s Majkou išli navštíviť Elisabeth domov = tukul.
Rodina má svoj pozemok pekne ohradený bambusovým oplotením a vo
vnútri majú aj viac takýchto tukul. V jednom bývajú deti, v
druhom rodičia, v treťom je kuchyňa, alebo sú oddelení chlapci a
dievčatá, ale v chudobnejších rodinách, ktoré majú len jeden
či dva tukuli, spia všetci spolu. Niektorí len na zemi a niektorí
majú normálne postele. Nábytok tam nenájdete, ale za to kuchynský
riad áno. Riady umývajú v studni. Tú istú vodu aj pijú. My ju
pijeme prefiltrovanú cez dva filtre.
Návšteva
u Elizabeth nás milo prekvapila. Príjemné skromne zariadená
„izbička“ - jeden tukul. Pohostila nás vodou a sušienkami,
ktoré upiekla (netuším kde). Nemohli sme odmietnuť pohostinnosť
domácich a tak len s dôverou a láskou, ktorej sa učíme celý
život, sme prijali to, čo nám ponúkla.
Spoločne
sme potom odkráčali na našu misiu, kde sme cestou stretli nášho
Thomasa na motorke, ktorý priviezol svojho brata z Thiet. Všetci
milo prekvapení sme si na chvíľu vymenili úsmevy a každý
pokračoval svojím smerom.
Celý
deň sa niesol v príjemnej nálade, úsmeve a bolo cítiť peknú
jednotu. S chlapcami na boardingu sme strávili dopoludnie rozhovormi
a smiechom. A čo nás všetkých najmilšie prekvapilo? Na obed
dostali pozvanie aj naši chlapci. Prvýkrát sme ich videli vstúpiť
do nášho domu (bežne nevkročia). A tak sme mali super bežný
obed za neobvyklých podmienok, kde sme spolu jedli otcovia
misionári, sestry, bratia, dobrovoľníci aj naši domorodí chlapci
z boardingu. Hrali nám koledy, po jedle sme si zaspievali každý po
nejakej piesni vo svojom jazyku a dokonca – chlapci dostali
balíčky. Dostali nové oblečenie. Cítila som takú radosť, že
môžu zažiť kúsok niečoho nášho, aj keď pre nich je to úplne
iné. Kto by odmietol spestrenie na Vianoce. A zdalo sa, že im
chutilo :) Takáto jednota sa mi páči. Aj keď chápem, že my by
sme sa pri ich stravovaní asi vydali na cesty do nemocnice. No
skrátka – bol to krásny vianočný spoločný obed. V priebehu
všetkých dní si každý prial šťastné Vianoce.
Večer
sme rýchlo nabehli do kuchyne a ja som sa snažila spraviť obľúbené
fašírky. Keďže sme nemali mäso, zmixovala som, čo som našla a
nové fašírky boli na svete. Aj tentokrát si ich každý
vychvaľoval. No čo môžeme byť pre kuchárku väčšia odmena ako
to, keď vidí, že ostatným chutí :)
Bol
to naozaj príjemný teplý vianočný deň :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára