Náročné...

24.10. 2012

56 dní = 8 týždňov = 2 mesiace v Tonj

    Veľmi dlho som nič nenapísala. Pokúsim sa zhrnúť pár zážitkov, skúseností a dojmov za posledné obdobie.

     Začnem asi tým, ako vnímam dinkov teraz – po dvoch mesiacoch. Je to naozaj náročná mentalita. Nikdy neviete ako jednoducho sa viete dostať do problémov. Sú veľmi hrdí a urážliví.

Stačí, že myslíte niečo dobre a urobíte to, ako to cítite, človek s vami prestane rozprávať, oduje sa, hnevá sa a nevysvetlí vám prečo, aj keď sa pýtate. Proste odíde. A bude veselý, ale keď vás zbadá, utíchne a úsmev mu zíde, prípadne nahodí nepriestrelnú masku nenávistného pohľadu.

    Raz som priniesla stoličku do „dining room“. Sedela som na nej vonku a všetky stoličky majú v tejto „miestnosti“. Vošla som tam akurát, keď večerali. Netušila som, že to môže byť problém. Moses bol nahnevaný, prečo som tu vstúpila. Ponúkol mi svoje jedlo zo svojho taniera. Bola to akási biela hmota s nejakým mäsom (nemávajú mäso často, neviem prečo ho teraz mali). Videla som jeho vážnu tvár, požehnala som to a ochutnala, aby sa neurazil, pretože odmietnuť jedlo je u nich veľká urážka. Ochutnala som to (bolo to bez chuti až skoro nechutné). Povedal, nech ochutnám aj mäso. To som sa už riadne bála. V kuchyni podobnej skautskému táboru s africkou hygienou jesť ktovie ako pripravené mäso je dobre veľký risk. Raz som už Typhoid mala a nie je to vôbec príjemné. Poďakovala som sa a snažila sa vysvetliť, že mäso nejedávam. Na Slovensku som bola mäsová, ale tu nejem mäso ani to, ktoré je pripravené pre nás – misionárov a dobrovoľníkov. Aj naša kuchyňa je podobná skautskej. Líši sa len tým, že keď my jeme, sedíme pri normálnom stole na normálnych stoličkách. Odvykla som si jesť mäso, aj keď zo začiatku to bolo náročnejšie a mala som pocit, že mi chýba.

    Vrátim sa k Mosesovi. Dinkovia nechápu, ak my niečo nechápeme. Myslia si, že my rozmýšľame ako oni. Moses sa veľmi urazil, keď som si jeho mäso nevzala. Odhodil tanier, nahodil nevraživý pohľad a zakázal mi vstúpiť k boardingu. Chlapci, ktorí to videli, sa snažili zachrániť situáciu. Nie každému vadí, ak sa ktosi priblíži k ich jedlu. Na boardingu sú už trošku viac civilizovaní (vôbec nie úplne, ale sú viac vedení misionármi, ako ľudia v osade). Bola som rozhodnutá nevkročiť na boarding, keď si to on žiadal. Týmto som chcela dať jemu cítiť cez ostatných chlapcov, že je zlé, čo povedal, že si nenechal vysvetliť, ako vnímam jedlo ja, že sa hneď urazil a to nie je správne. Chlapci boli stále radi, keď som prišla medzi nich a keď som niekedy neprišla, už sa pýtali: „Mary, are you OK?“ Sú radi, keď som s nimi. Aspoň teda väčšina. A teraz sa na neho chlapci hnevali, pretože vedeli, že neprídem. A že neprídem kvôli nemu.

    Na druhý deň sa mi ospravedlňovali za neho. Viackrát som sa snažila prísť za ním a ukázať mu, že sa nehnevám, len sa porozprávajme, no márne. Z jeho strany prichádzalo iba ticho. Chcela som byť príkladom, aj som bola. Jeho hrdosťou to nepohlo.

    Alebo nedávajte im nič súčasne so slovom SORRY. V ich vnímaní to znamená, že to sa neospravedlňujete úprimne, ale to chcete iba zakryť. Nevedela som o tom. Aj napriek tomu, že nemajú často jesť, vďaka svojej hrdosti odmietnu aj jedlo.

    James Kuch je piatak. Má asi 11 rokov, ale je veľmi vnímavý, inteligentný a na svoj vek veľmi rozumný. Nevolá ma mojím menom, ale stále milo v dinka reči „nyankai“ (sestra). Stále mi bol blízko, zaujímal sa ako sa mám a rovnako aj ja. Nemali sme nikdy žiaden konflikt, a práve toto bol prvý z nich. On má kľúče od klavíra na Secondary school. Od neho ich stále pýtam. Keď som jeden deň skončila učiť, išla som mu ich vrátiť. Videla som však, že hraje futbal a na kraťasoch nemá vrecká. Nechcela som, aby ich stratil. Povedala som si, že mu ich dám neskôr, keď skončí futbal. Zabudla som však na to pri iných povinnostiach. Večer prišiel k mojej izbe a opýtal sa ma, či mám kľúče, lebo ich potrebuje. Ospravedlnila som sa mu, že som mu ich nedala hneď a vysvetlila som prečo. Prijal to. Bolo to OK. Mala som však tyčinku z arašidov, tak spolu s kľúčami som mu do ruky vložila aj to a ešte raz som povedala – sorry. To som nemala urobiť. Tyčinku odmietol a keď som ju nechcela vziať späť, hodil ju na zem. Odvtedy sa so mnou nerozprával a nebol usmiaty, vyhýbal sa mi. Keď som za ním prišla, čo sa deje, aby mi vysvetlil, nestalo sa tak. Bol ticho a odchádzal. Tak to robia všetci dinkovia. Nebudú s vami komunikovať, kým sa im samým nezachce, ak sa im vôbec zachce. Až po čase prišiel za mnou, či som si všimla, že so mnou nerozpráva a nie je v mojej spoločnosti šťastný. Povedala som, že áno a chcela som vedieť prečo, ale on nechcel. Teraz už chcel. Vysvetlil mi, že to sa nikdy nerobí, že niečo dávate niekomu so slovom SORRY. Rovnako ako sa nepatrí, ak vás príde niekto navštíviť a vy ho ponúknete. Oni predsa neprišli, aby ste im niečo dali. Oni vás prišli navštíviť, pretože chcú. Kontrast dobroty a pýchy.

A takýchto situácií je viac. Stačí máličko, stačí nepatrná situácia, malý pohľad, jedno slovo a už je zle. A oni nebudú čakať na vysvetlenie od vás a ani ich vysvetlenie nedajú vám. Až keď sa im zachce. Ak to odmietnete, narobíte si len ďalšie problémy. Treba byť veľmi diplomatický a niektoré veci si nevšímať, neprikladať im váhu a v situácii, keď sú OK sa s nimi výchovne rozprávať. Má to väčší osoh.

    Dinkovia sú veľmi náladoví kmeň. Cez deň môžu skákať, smiať sa, atď. a príde večer a vidíte ho/ich ako skysnuté knedle, či nahnevaných. Niekedy na to majú dôvod, ale často nemajú. Zo začiatku som sa pýtala stále a zaujímala, čo sa komu stalo, ako sa dá pomôcť, atď. Časom zistíte, že ich tak treba iba nechať, vyspia sa, alebo prejde určitý čas a budú opäť OK.

    Sú veľmi žiarliví. Sledujú s kým sa koľko rozprávate, ako sa k nemu správate a porovnávajú to so sebou. Každý ma svojho veľmi dobrého blízkeho priateľa, s ktorým zdieľa svoje dni. Ak je niektorý z nich aj vašim dobrým priateľom a nerozprávate rovnako často aj s ním, opäť príde za vami, prečo sa práve na neho hneváte, prečo sa s ním nechcete rozprávať. Čo však vôbec nie je pravda, ale oni si to myslia.

   O dochvíľnosti ani nehovorím. Moje klavírne hodiny sa jednoducho opísať nedajú. Chcem ich naučiť aspoň trošku časovej disciplíny, nalepila som im rozvrh ich hodín, každému stále pripomínam a napriek tomu si chodia ako na pašu. Keď mi príde niekto iný, kto teraz nemá svoj čas, neučím. Učím len tých, ktorí prídu vo svojom čase. Ale je normálne, že aj sa dohodnete o 3:30pm sa ide na drevo, a Akech príde o 4:15pm.

    Keď už som pri tom dreve, stále s nimi chodievam. Sedávam vonku na korbe a užívam si tvrdú, zaprášenú, veternú rozbitú cestu plnú kráv. Keď sa lepšie zahľadím na stromy, môžem vidieť aj veľké opice skákajúce z konárov na konár. Mám to veľmi rada. Aj oni sú radi, že im pomáham, že som s nimi.

    A tu sa dostávam k ich pozitívnej stránke mentality. Títo naši chlapci, ktorí sú istý čas vedení misionármi – už vedia byť vďační za hocičo, za ozaj maličké maličkosti a smejú sa na maličkostiach. Majú však problém poprosiť. Ich tendencia je často čakať, že vy prídete, keď vás zavolajú. Ale sú veľmi všímaví. Na zmenu mojich/našich nálad sú veľmi citliví. Prečo si smutná, prečo si ticho. Akoby čakali, že budete neustále veselí a komunikatívni. Úprimne vám povedia, keď dobre vyzeráte (hovorím stále o našich chlapcoch) a snažia sa správať ako gentlemani. Nehovorím, že im to stále ide, ale snažia sa. V ich zvykoch je to opačne. Chlap nie je gentleman, žena robí väčšinu ťažkých prác. Nedá sa im to zazlievať. Práve naopak. Treba oceniť, ak sa snažia byť iní.

    Čo sa týka merítka krásy – je to presne opačne ako u nás. Čím širšie šaty, čím voľnejšie, tým krajšie v ich očiach. A u nich je model krásy plnosť. Čím širšia a čím vyššia žena, tým krajšia. Dinkovia sú vysokí, ale ženy sú menšie.

    Naši malí chlapci si všimli, že som schudla. Podľa mňa nie veľa, ale oni si všimli. Povedali mi, že to nie je dobré ak chudnem. Že vraj asi málo jem, alebo veľa rozmýšľam a potom mi nechutí jesť :) Smiala som sa, akí sú z ich psychológovia. Jem 3x denne. Potrebujeme energiu, takže jeme. Slnko vyčerpáva, sú to proste iné podmienky. S hygienou sa náš organizmus musel popasovať, aby si zvykol. 100% tu nikdy nebude.