Misijná nedeľa

21.10. 2012

53. deň v Tonj

    Dnes je svetový deň misií, alebo misijná nedeľa. Pre všetkých je tento sviatok významným. Obzvlášť keď je tu zastúpenie misionárov a dobrovoľníkov v hojnom počte. Pre miestnych je každý sviatok veľký a významný. Renátka nacvičila so svojimi gitaristami piesne na sv. omšu, ktoré naozaj zneli skvelo.

Otec z Wau alebo mal peknú homíliu o misionárskej činnosti, o tom, prečo sa ľudia rozhodujú ísť na misie a ako aj oni potrebujú podporu miestnych, atď.

    Okrem toho bola celkom voľná nedeľa. Minulé dva roky mali hry a aktivity, ale tento rok sa nič hromadné nerealizovalo. Nedopadlo to dobre, čiže skúsenosti nepovolili zopakovať „deň hier“. Niektoré aktivity neboli schopní prijať či akceptovať pravidlá (čo je u nich veľmi bežné). To spôsobilo veľa problémov.

    S našimi chlapcami sme si zašportovali. Oni hrali basketbal a ja s Majkou sme si hrali volejbal, potom bol obed a po obede som mala hodinu klavíra s Nicholasom. Obdivujem jeho trpezlivosť v trénovaní mnohých vecí. Je veľmi dochvíľny, dodržuje režim, poctivo sa venuje tomu, na čo má čas určený a keď mu niečo nejde, pasuje sa s tým, kým to nepochopí.

    Po hodine klavíra som dostala darček – prekvapenie. Chol a Nicholas ma vytiahli von na outing. Nicholas chcel ísť iba do marketu, aby mu niečo spravili s mobilom, ktorý mu štrajkuje. Super, aspoň trošku výjdem von, poobzerám, spoznám možno novú cestičku.

    Po určitom čase „šľapania“ som sa opýtala, kde majú ten market. Vtedy mi Nicholas povedal, že nejdeme do marketu, že sa rozhodol, že mi poukazujú miesto, kde žijeme. Spolu s Cholom sme všetci traja kráčali v ústrety letisku. Pre nich veľká diaľka chodenia pešo, pre nás síce tiež nie najbližšie miesto, ale po rovine dinkovským slimačím tempom a rozprávaním počas cesty mi to úplne zbehlo. Bolo to prvýkrát čo som bola takto vonku pozrieť a prechádzať sa mimo uličiek, ktoré sú rutinou, keď niekam chodievame. Aby som upresnila – letisko v ich ponímaní je lúka (nie rovná, ale rovnejšia ako cesta), na ktorej sa rozbieha a pristáva lietadlo. My by sme si ani nevšimli, že tu kdesi letisko je. Pre nich úžasná vec. Kúsok ďalej bolo havarované lietadlo. Pri pristávaní sa niečo odohralo, pilot sa snažil urobiť, čo mohol. Pasažierom sa nič nestalo, všetci to prežili. Lietadlo už ostalo na mieste, kde skĺzlo. Doteraz hovoria o šťastí, že sa nikomu nič nestalo. Zomrela „len“ jedna tehotná žena, ktorá akurát kráčala po ceste v čase, keď lietadlo nezvládlo pristávanie.

    Celá vychádzka bola pre mňa veľkým darom a odreagovaním. S chlapcami sme sa dobre porozprávali, videla som nové spôsoby „bývania“, bola som bližšie k tým ľuďom, sledovala som ich správanie a vychutnávala si skutočný priestor africkej osady a jej života. Ešte mi Boh doprial to, že zatienil silné slnko mrakmi a zoslal silnejší vietor. Dokonale som si mohla vychutnať tento čas v teplote, ktorá bola pre môj organizmus priateľná. Nicholas bol šťastný, keď ma videl šťastnú a rovnako ako ja, aj on vedel, že Boh sa o to postaral skrze neho. Vychutnávala som si ten pocit, že tu, kde som, to nie je predstava, alebo sen z detstva. Je to skutočná realita. Kráčam prašnou cestou africkými uličkami s dvoma priateľmi, ktorí mi už teraz vôbec nie sú neznámi černoškovia.

    Farbu pleti som už dávno prestala vnímať. Zo začiatku som bola uchvátená z toľkých čiernych tvárí, ktoré sa na seba podobali (keďže aj ženy a dievčatá majú rovnako krátke vlasy), no teraz v nich vidím rôznorodých ľudí a už ich nevidím iba čiernych. Veľa z nich má krásne črty tváre a sú to Bohom milované ľudské bytosti, rovnako ako my. Len s odlišnými zvykmi, často nepochopiteľným zmýšľaním, ale so svojimi snami, ktoré sa často nemusia vyplniť.

    Po skončení outingu sme išli rovno do kostola na adoráciu, na ktorej sme boli vďační za všetko, čo sme mohli prežiť a dostať od Boha.

    Dnes večer sa vrátila naša dychová kapela z Korey spolu s otcom Shyanom a sr. Shanty. Z našich chlapcov tam bol iba Santino Magut. No keď sa vrátil na boarding, privítanie ma až dojalo. Ako krásne sa chlapci privítali, ako si chýbali, ako sa vyobjímali. A rovnako Santino vyobjímal aj nás. Bol to krásny pocit. Konečne sme všetci spolu. Celá rodina. Kompletní.

    Otec Shyan mi povedal, že moja angličtina sa viditeľne zlepšila a mám tomu veriť. Povzbudilo ma to a potešila som sa. Často chodievam medzi decká alebo mládež. Veľmi rada s nimi komunikujem a zároveň sa tým učím a zvykám si na ich akcent.