Laicok

12.10. 2012

44. deň v Tonj

    Dnes som mala neopísateľnú prvú skúsenosť s ľuďmi postihnutými leprou. Každý piatok misionári vozia jedlo do dediny (osady) Laicok, kde sú premiestnení ľudia postihnutí touto chorobou.

   Sú preliečení, takže už nie sú prenášačmi tejto choroby a normálne sa stýkajú s ľuďmi v ich osade. Postihnutie im ostalo. Nemajú prsty na rukách, nohách, poniektorí sú slepí. Každý piatok tam jazdí Akech so Stevom, prípadne s otcom Jamesom, aby im priviezli potraviny na celý týždeň (nejakú strukovinu, olej a nutrityčinku privezenú z nejakého projektu či humanitárneho kontajneru).

    Nemala som slová na opísanie pocitov, ktoré sa odohrávali vo mne. Koľko darov my máme a vôbec si ich nevšímame. A oni? Sú radi, že žijú. Na toto jedlo sú zvyknutí, sú šťastní, že majú čo jesť. Spolu s misionárom si sadnú, pomodlia sa ruženec, on sa im prihovorí, zaspievajú si pár piesní a zatancujú.

    Dotknúť sa ich? Pozdraviť? Každý mi podával ruku. Aj Steve aj misionári si s nimi ruku podávajú. Sú preliečení. Vynárajú sa mi otázky typu: Určite sú preliečení? Zabrala táto liečba každému? Môže to mať na mňa nejaké účinky?  Cítila som z týchto ľudí, že im veľa netreba. Stačí, ak im dáte najavo, že nimi neopovrhujete, že ich neodmietnete. A tak som to len vložila do rúk Bohu. Prijať človeka takého, aký je. A tak som podala ruku každému, kto za mnou prišiel aj slepým, ktorí sedeli sami kdesi pod stromami. Čo môže človeka ubíjať viac ako samota. Boh sa už postará o nás. O nás, ktorí sme dostali viac. Práve od nás sa bude viac očakávať.

    Neviem opísať pocit, keď držím za ruku človeka, ktorý nemá prsty, ktorí nevidí, kto sa ho pýta, ako sa cíti, či ho chce požehnať.

    Ale predsa, keď za mnou prišiel starší muž s prosbou, aby som mu ošetrila otvorenú krvácajúcu ranu, obrátila som sa na Majku. Nemám s tým skúsenosti, navyše strach z kontaktu s krvou bol väčší ako viera v tej chvíli. Nemala som rukavice, ani prostriedky na jeho ošetrenie. Vysvetľovala som mu jednoducho, že nie som doktor. Nepochopil to (pretože beloch je doktor, sestra, kňaz alebo učiteľ).

    Rôzne myšlienky mi behali hlavou, ale tu ma to už neprekvapí. V Afrike mi budú behať asi stále.

   Cesta do tejto nie ďaleko vzdialenej osady je horšia ako niektoré naše turistické chodníčky. Išli sme autom. Je to ozajstné dobrodružstvo. Míňame obrovské termitiská, rozvodnenú rieku, stáda kôz a biedne oblečených až nahých ľudí nesúcich na hlavách svoj skromný majetok, alebo aspoň bambusovú palicu v ruke.