piatok 21. decembra 2012

Pri rieke ...


05.11. 2012

68. deň v Tonj

    Veľmi rýchlo tu plynie čas. Nestíham si to uvedomovať. Aj keď sa snažím. Stále objavujem čosi nové. Podľa víkendov viem, že prichádza nový týždeň. Včera som sa bola prejsť s Majkou a s Thomasom k rieke. Bola to krásna prechádzka. Mám rada, keď môžem niekam ísť, vidieť niečo nové, spoznať niečo nové.
A s Majkou sme sa počas nedeľného voľného času s Thomasom vyparili a smiali a prechádzali a vychutnávali jemný vietor, ktorý nás schladzoval. Prišli sme k rieke, kde sa ľudia umývali, prali, decká do nej skákali a my by sme si z chuti skočili tiež. Lenže táto voda by nám poznačila zdravie na celý život. Domorodci si ju vychutnávali, pretože v období sucha sa vyparí. Zmizne. Stáli sme pri rieke, zatvorili oči, otvorili náruč a nechali sa hladkať vetrom v africkom teple. Na hladine rieky, ktorá sa jemne vlnila sa odrážali lúče slnka a okolo nej ešte rastie zelená vysoká tvrdá tráva. Tu nie sú kopce. Všade samá rovina. Ale obloha čaruje svoje farby a maľby tvorené z oblakov. Veľké oranžové zapadajúce slnko zdobí horizont a koruny paliem sa pomaly menia len na čierne tiene. Ak sa okolo mesiaca urobí kruh zafarebený do červena, podľa miestnych zvykov sa bude niekde bojovať. Červená okolo mesiaca je znamením krvi. Nevysvetlíte im, že ide iba fyzikálny jav. Dostalo sa mi pochvaly, že som krásna ako obloha pred dažďom. Na naše pomery smiešne. Na ich pomery vzácne a úprimné. Obloha pred dažďom je plná ťažkých sivých mrakov, ktoré prinesú zvlažujúci dážď. Niekedy keď sa zdvihne silný vietor, miestni vedia, či príde aj búrka, alebo je to iba vietor. Búrkový vietor prichádza iba z východu. A tieto silné vetry, ktoré sme mali doteraz, ešte neboli reálne silné. Silné vetry ešte len prídu v decembri. Ozaj silné. Zatiaľ si ich neviem predstaviť, pretože pre mňa silné tu už boli. Blískavica pred búrkou, počas búrky aj po búrke je taká nepretržitá, že sa v tom dá krásne vychutnávať sila a rešpekt pred Bohom. Je to iné ako u nás. Aj blesky sú oveľa dlhšie silnejšie. Hviezdy nepoznám a niekedy si poviem, že som sa mohla naučiť aspoň pár súhvezdí. Ale na druhej strane je krásne vychutnávať si ich v jednoduchosti bez akýchkoľvek vedomostí. Dojalo ma, keď som videla mesiac ako dorastá z dola nahor namiesto toho, aby dorastal z prava do ľava. Krásne.
  Nedávno sa niekoľkými nocami ozývali bubny, spevy a rôzne výkriky domorodcov z osady. Neskôr som sa dozvedela, že istý človek v osade bol pomätený a oni mu chceli pomôcť svojimi praktikami. Či to pomohlo?
     Supy krúžia jedna radosť nad našimi hlavami. Často sa dá vidieť kŕdeľ, ktorý pripomína špirálovite tornádo.
     Štípe tu veľmi veľa mušiek, hmyzu a neviem čoho všetkého. Niekedy proste nevenujem pozornosť nejakej muške a zrazu to len zabolí. Raz ma poštípal akýsi druh osy trikrát. Ani si nestihnete všimnúť, kedy okolo vás letí. Nezastaví sa, len sa zjaví ako blesk, šuchne sa o vás a za ten rýchly moment vás stihne bodnúť. Je to veľmi nepríjemná bolesť. Schytala som to už viackrát, ale raz si na mne jedna vychutnala tri bodnutia. Keď som schytala do ruky, polovica ruky ma bolela. Možno po pol hodine ustúpila bolesť a nastúpilo svrbenie. Ďalšie dve bodnutia boli do chrbta. Už chápem prečo sa boja aj obyčajných včiel. Keď vidia roj, utekajú. Ja som zvyknutá pri včelách chodiť pomaly, neoháňať sa. Oni chcú čím skôr zmiznúť z dosahu.
    Prvýkrát v živote som videla bielu žabku, alebo pavúka, ktorý síce mal osem nôh, ale skákal. Tu je veľmi rozmanité množstvo druhov pavúkov. Sú všade a veľmi rýchlo robia pavučiny. Jeden deň ich zmetiete, na druhý deň ich máte znovu. Občas si vravím, nechám ich, nech mi žerú lietajúci hmyz. Ak ich nechám týždeň, izbové steny a kúty sa premenia na pavučí raj, ktorý zmetiem a oni si postavia nový.
    Horšie je to so škorpiónmi. Pred nimi mám ešte akýsi rešpekt a nedokážem ich zabiť len tak v žabkách ako miestni. Dokonca aj v trekovej topánke sa mi to hnusilo a akosi som nechcela cítiť také hrubé telo pod nohou. V izbe mám kameň a tvrdý kartón z krabice od liekov (z nemocnice). Keď škorpióna zabijem kameňom, na kartóne ho vynesiem von z izby.
    Silno jedovatého čierneho hada, ktorého Nicholas zabíjal v jeden večer, sa ozaj treba vyvarovať. Je prudko jedovatý. Ak je malý, miesto bodnutia poriadne opuchne. Ak je veľký, jed môže byť smrteľne jedovatý. Opuchne celé telo. Aj to je dôvod, prečo by som sa nemala prechádzať v areáli bez baterky. 
    Bezpečnostný dôvod je čosi iné, k tomu sa ešte vrátim.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára