27.11. 2012
90.
dní v Tonj
Niekedy
mám pocit, že život v Afrike sa ani nedá zapisovať. Vlastne
opisovať. Na to, čo sa tu dá zažiť, čo dokáže človeka
prekvapiť milo, alebo aj nemilo, na to, čo tu stretne, na to sa
proste slová nájsť nie vždy dajú. A ak aj áno, zďaleka sa minú
reálnemu pocitu, ktorý ma sprevádza každý deň v inom odtieni.
Okrem
toho, že každý deň sa mi šaty rozpadávajú viac a viac a už
takmer po troch mesiacoch nemám čo obliecť aj napriek tomu, že
každú chvíľu čosi zašívam, ručné pranie od oranžovej hliny,
teplo a vlhko asi dáva tkaninám zabrať. Už by som rada hodila
veci do práčky a mohla ísť za ten čas robiť čosi iné a po
hodine a pol sa vrátiť a vytiahnuť voňavučké oblečenie. No tu
musí stačiť čisté. Alebo aspoň takmer čisté. Aj chlapci si
takto perú. Máme mydlo – môžeme byť radi :) Ja som už
nežehlila od kedy som tu, ale chlapci žehlia každý týždeň.
Vyžehlia všetko od kraťasov, cez tričká a košele. A krásne na
ostré puky. Čudujem sa, keď vidím tu žehličku ako z roku 5, do
ktorej sa dá žeravé uhlie z ohňa, na ktorom sa práve dovarilo.
Ich oblečenie však nie je od popola nikdy zašpinené. Aj oni sú
ľudia, ktorí majú svoje túžby a potreby a to vrátane tých
základných – byť čistý. Saleziáni im na internáte
(pripomínam – vyzerá ako sklad v našich podmienkach) poskytujú
luxus v porovnaní s podmienkami, v ktorých žijú vo svojich
dedinách, či osadách.
Z
iného súdka - stále môžeme počuť v klavíri myš, volejbalové
skóre zapisujeme paličkou alebo prstom do piesku, veci na hlave
ešte nenosíme, ale tu sa tak nosí všetko. Santino sa mi čudoval,
prečo neviem nosiť na hlave ani stoličku a keď som sa im snažila
vysvetliť, že u nás nosíme veci v ruksakoch na chrbte alebo v
rukách – len nie na hlave – nevedel to pochopiť. Tu si dajú na
hlavu ešte aj prázdne vrece. "Veď na to je hlava, nie?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára