12.10. 2012
44.
deň v Tonj
Dnes
som mala neopísateľnú prvú skúsenosť s ľuďmi postihnutými
leprou. Každý piatok misionári vozia jedlo do dediny (osady)
Laicok, kde sú premiestnení ľudia postihnutí touto chorobou.
Sú
preliečení, takže už nie sú prenášačmi tejto choroby a
normálne sa stýkajú s ľuďmi v ich osade. Postihnutie im ostalo.
Nemajú prsty na rukách, nohách, poniektorí sú slepí. Každý
piatok tam jazdí Akech so Stevom, prípadne s otcom Jamesom, aby im
priviezli potraviny na celý týždeň (nejakú strukovinu, olej a
nutrityčinku privezenú z nejakého projektu či humanitárneho
kontajneru).
Nemala
som slová na opísanie pocitov, ktoré sa odohrávali vo mne. Koľko
darov my máme a vôbec si ich nevšímame. A oni? Sú radi, že
žijú. Na toto jedlo sú zvyknutí, sú šťastní, že majú čo
jesť. Spolu s misionárom si sadnú, pomodlia sa ruženec, on sa im
prihovorí, zaspievajú si pár piesní a zatancujú.
Dotknúť
sa ich? Pozdraviť? Každý mi podával ruku. Aj Steve aj misionári
si s nimi ruku podávajú. Sú preliečení. Vynárajú sa mi otázky
typu: Určite sú preliečení? Zabrala táto liečba každému? Môže
to mať na mňa nejaké účinky? Cítila som z týchto ľudí, že im veľa netreba. Stačí,
ak im dáte najavo, že nimi neopovrhujete, že ich neodmietnete. A
tak som to len vložila do rúk Bohu.
Prijať človeka takého, aký je. A tak som podala ruku každému,
kto za mnou prišiel aj slepým, ktorí sedeli sami kdesi pod
stromami. Čo môže človeka ubíjať viac ako samota. Boh sa už
postará o nás. O nás, ktorí sme dostali viac. Práve od nás sa
bude viac očakávať.
Neviem
opísať pocit, keď držím za ruku človeka, ktorý nemá prsty,
ktorí nevidí, kto sa ho pýta, ako sa cíti, či ho chce požehnať.
Ale
predsa, keď za mnou prišiel starší muž s prosbou, aby som mu
ošetrila otvorenú krvácajúcu ranu, obrátila som sa na Majku.
Nemám s tým skúsenosti, navyše strach z kontaktu s krvou bol
väčší ako viera v tej chvíli. Nemala som rukavice, ani prostriedky na jeho
ošetrenie. Vysvetľovala som mu jednoducho, že nie som doktor.
Nepochopil to (pretože beloch je doktor, sestra, kňaz alebo
učiteľ).
Rôzne
myšlienky mi behali hlavou, ale tu ma to už neprekvapí. V Afrike
mi budú behať asi stále.
Cesta
do tejto nie ďaleko vzdialenej osady je horšia ako niektoré naše
turistické chodníčky. Išli sme autom. Je to ozajstné
dobrodružstvo. Míňame obrovské termitiská, rozvodnenú rieku,
stáda kôz a biedne oblečených až nahých ľudí nesúcich na
hlavách svoj skromný majetok, alebo aspoň bambusovú palicu v ruke.
Ahoj Majka,
OdpovedaťOdstrániťvelmi si vazim co robis. Chvala Bohu za toto dielo. Ja poznam tvoju pracu len scasti. Uz asi 15 rokov sa venujem bezdomovcom, psychicky chorym, ci nevladnym ludom.
Viem, ze takato praca ma hlboky zmysel a ked davame zo srdca Pan nam to vracia i 10 nasobne laskou a vdacnostou tych, ktorym sme darom.
V poslednej dobe uvazujem, ze by som sa rad stal rimo-katolickym knazom. Vlastne sa uz na to prakticky pripravujem. Ale este nie som prijaty do seminara.
Tak ta prosim o modlitbu, aby sa stala Bozia vola a ponukam ti to iste - budem mysliet i ja na teba v modlitbach, nech vas tam vsetkych sprevadza milost Bozia, aby sa zdarilo dielo do ktoreho ste sa s laskou pustili.
Milan
Ahoj Milan,
OdpovedaťOdstrániťdakujem Ti za akukolvek podporu a zahrniem Ta tak isto do modlitieb. Urcite vies, ze to nie je to najjednoduchsie, ale Pan si nepovolava silnych. On dava silu tym, ktorych si povolava :) Tak teda s doverou vpred :)
+
Majka