24.12. 2012
Štedrý
deň v Tonj a Thiet
6:25
mi zvonil budík (4:25 na Slovensku). Prebrala som sa a prvá moja
myšlienka patrila rodine. Dnes je Štedrý deň. Každý na
Slovensku finišoval, alebo sa chystá ukončiť prípravy na tento
čarovný deň v roku. Predstavila som si, ako u nás doma vonia, ako
prichádzam ráno pozrieť vianočný stromček a nezabudnem sa z
neho tešiť ako malé dieťa, ako je asi za naším oknom bielo a
ako nám to doma rozvoniava a ako každý ešte doťahuje posledné
úpravy za doprovodu kolied a ako sa asi moji doma majú, keď
prvýkrát nie sme kompletná rodina na Vianoce spolu.
Po
chvíli som si uvedomila, že je čas vstať z postele, čaká ma
reálny Štedrý deň v Afrike. Aj tak som sa tešila na niečo nové
a to preveľmi. Staré ale nové. Staré, lebo veľké rozdiely v
počasí, strave alebo výzdobe tu vidieť nebudem. Ale... Majka ma
krásne prekvapila. Po pár minútach som za svojím oknom začula
krásnu koledu. Majka stála za oknom s notebookom :) Príjemné
ráno. Takto veselo naladené sme začali deň sv. omšou a po nej
sme sa pustili každý za svojimi povinnosťami.
S
chlapcami sme išli na drevo, aby bolo na čom variť. Cestou sme si
spievali, vietor nás ofukoval na kapote auta, až sa niekedy pozerať
nedalo. Krátky rukáv, botasky, šatka na hlave a stekajúci pot
boli na teplom slnku do lesa to najvhodnejšie. Veď sú Vianoce.
Zima, mráz :D
Po
návrate sa chlapci vybrali zdobiť areál kostola na „polnočnú“
omšu a my sme sa vydali robiť klasické povinnosti, ktoré sme pre
zaneprázdnenosť nestíhali.
Dostala
sa mi možnosť ísť na „polnočnú“ do dediny Thiet.
Samozrejme, že som to využila. Rada chodím do iných dedín a
osád. Niektoré vyzerajú rovnako, niektoré sa od seba odlišujú...
stále sú to krásne typické africké osadky. A Thiet ma naozaj
očaril. Na pohľad čistá osada, tukuly upravené, okolie domov a
chodníčky relatívne čisté (Netypické na domorodcov. Všetko, čo
im netreba vyhodia z ruky na mieste, kde sa práve nachádzajú. Nie
je problém odpľuť si, vyčúrať sa, vyfúkať nos do ruky a
obtrieť o múr, či plot hocikde... a potom vám podávajú ruky :P)
Ale Thiet na prvý pohľad pôsobil naozaj sympaticky (správanie
ľudí nie je iné. „Zlozvyky“ dodržujú všade ;))
Vyrazili
sme o 4:30 a po hodine sme dorazili do Thiet. Išiel len otec Shyjan,
sestra Shanty, ja, dvaja stafáci z rádia a Thomas, ktorý nás bol
včera navštíviť, ale nepodarilo sa mu dostať domov, tak prespal
na boardingu a dnes s nami cestoval. Thiet je jeho domov.
V
kostole sme prichystali symbolickú dekoráciu Betlehema, natiahli
žiarovky, aby sme osvetlili aspoň oltár cez generátor, ktorý sme
tiež priviezli, vyzametali sme to od prachu a ešte nám zvýšila
asi hodina času do omše. Rozhodla som sa prejsť uličkami,
poobzerať si osadu. Ľudia si ma taktiež obzerali. Bola som pre
nich nová. Akési dieťa ma chytilo za lýtko, aby sa uistilo, že
som naozaj z mäsa a kostí. A biela :) V tejto osade žije len kmeň
Dinka. Nevšimnúť si vysokú belošku je priam nemožné. A
domorodci svoje prekvapenia nevedia skrývať ;) Po chvíli som
stretla Johna Chola. Je to perfektný pocit, ak niekde na cudzom
mieste stretnete známu tvár. Je doma – na prázdninách. Stretla
som ho kdesi na ceste, tak som sa rozhodla, že sa s ním ešte
prejdem k nemu domov. Vždy som mala túžbu vidieť našich chlapcov
v ich domácich podmienkach, ich rodiny a domovy. A niektorých sa mi
už podarilo. Všetkých nebude možné.
Pomaly
sme kráčali prašnou cestou medzi tukulami, až kým sme nezazreli
jeho domov. Štyri tukuly a kopec ľudí. Nedávno mu zomrel strýko,
takže rodina a príbuzní sú ešte stále spolu. Bol to zvláštny
aj krásny pocit. Nik nevedel, že sa práve u nich doma na Vianoce
zjaví beloška. John ma predstavil, pretože už z diaľky
prichádzali rôzne pohľady. Po tom, ako som ich pozdravila v dinka
jazyku sa našťastie úsmevy rozžiarili a už sme boli priatelia. A
čo je sranda? Coca colu nájdete asi naozaj všade na svete :)
Chceli ma pohostiť (toho som sa obávala – v ich hygienických
podmienkach aj z vody môžeme niečo schytať. Nemajú predsa filter
ako my na misii. Ale ponúkli mi vodu alebo Coca colu. Jasné, že
som si vybrala colu :D Odmietnuť pohostenie u domorodcov sa
neodporúča. A ohroziť si zdravie si zase neodporúčam ja :) A
cola = cukor mi naozaj dobre padol. Bola síce teplá, ale sladká!!
:)
Krásny
pocit, keď môžem spoznávať život ľudí, s ktorými som bežne
každý deň na boardingu (Teraz je na boardingu iba 9 chlapcov,
ktorí ostali na Vianoce v Tonj.)
Prekvapilo
ma, že na omši, ktorá mala začať o 19:00 a začala klasicky s
(viac či menej) africkým meškajúcim časom o 19:30. Nebolo tam
veľa ľudí. Asi tretina kostola. Prečo? Väčšinou je polnočná
o polnoci, alebo hodinu pred polnocou. Tento rok sa to kvôli
bezpečnosti zmenilo. Aj v Tonj bola omša o 20:00 a nie o polnoci.
Bolo to odporúčanie polície. A nakoniec – niektorí ľudia
prichádzajú naozaj z veľkých diaľok pešo, aby mohli byť
prítomní. No tento rok zmenu nezaregistrovali a tak s nemalým
poľutovaním prišli niektorí neskoro, alebo ešte len prichádzajú
na polnočnú, ktorá už nebude. Sklamanie. Ale nezmeníme to.
S
Thomasom sme sa pred kostolom stretli, ale bol akýsi nesvoj. Bolela
ho hlava z cesty a bol vyčerpaný. Nechcel ostať ani na omši, ale
podarilo sa mi ho prehovoriť, že nech len s nami vydrží a potom
mu bude naozaj dobre. Pýtal sa, ako to môžem vedieť. Povedala som
mu, že sa budem modliť, nech mi len verí a uvidí. Do polovice
omše bol úplne sklesnutý. Od polovice som ho už zbadala usmiať
sa a po omši bol ako vymenený. Hlava ho nebola, srandoval, bol
šťastný a taký sa mi naozaj rátal ako darček na Štedrý deň.
Počas
omše som mala čas rozmýšľať, keď som nerozumela dinkovčine :)
(v Tonj mávame omše v angličtine). Opäť som bola myšlienkami na
chvíľu doma s rodinou. Presne som vedela, čo asi robia a toto bol
asi jediný moment, kedy sa mi počas dňa vykotúľalo pár tajných
sĺz. Mala som chuť niekoho objať, alebo cítiť takú lásku ľudí,
ktorí sú mi inak blízki. Sedela som v provizórnom kostole na
zaprášenej lavičke, pri popukanej omietke steny kostola, kde nie
je ani svetlo a kde chýba typická vianočná atmosféra. Okolo mňa
sedeli deti, aj dospelí v otrhaných, špinavých šatách, ale
poniektorí si dali poriadne záležať, aby vyzerali dobre a čisto.
Akoby sa mi chcelo obzrieť a nájsť medzi nimi rodinu. No ostalo to
bez blízkych ľudí. Väčšina z nich je cudzia. Jedinú priateľskú
podporu som mala u Johna a Thomasa, ktorý potreboval čas, aby sa
cítil dobre. Nehovoriac o vianočnej výzdobe, ktorá bola okrem
betlehemčeka nulová. Vianočný stromček v Afrike nepoznajú.Ale
Podstata tam bola.
Po
chvíli myšlienok som sa opäť vrátila do reality, kde sa bubny
ozývali do tmy večera, koledy domorodcov prepletené s výkrikmi
žien mi koledy vôbec nepripomínali :) Ale boli to koledy. Potom
ako sa skončila omša, Thomasa naplnila spomínaná radosť a toto
mi bolo takým pekným darčekom. Veselý, šťastný, že som tam,
kde býva on. Tomu sa hovorí Radosť z prítomnosti :) A s úsmevom
som mu musela pripomenúť, že som sa nemýlila, keď viem, že mu
bude lepšie :)
Rozlúčili
sme sa a o 9:22 vyrazili na cestu domov do Tonj, ktorá nám trvala
presne hodinu. V tichosti som si vychutnávala rozbitú cestu, ktorá
nás v aute len tak prehadzovala. Tma, prašné mraky za nami a okolo
cesty len vysokánska tráva buše, ktorá už stratila zelenú
farbu, pretože nám už dávno nepršalo, ma naozaj napĺňali
šťastím, že som tu, že to tu môžem zažívať, spoznávať a
že celý deň sme prežili v radosti a tá istá radosť pretrváva.
Musím si vychutnať naplno, čo tu od Boha dostávam. Veď takto o
rok a neskôr to bude už len spomienka až sen. Je krásne byť na
sto percent duchom prítomná práve tu, kde som. Ak človek rozmýšľa
stále o minulosti, alebo budúcnosti, o tom, čo mu chýba, nestačí
naplno žiť prítomnosť a tak nežije poriadne nič. A pritom
prítomnosť má najväčšie čaro.
Spoločnú
„štedrú“ večeru sme mali o 22:30. Každý bol veselý.
Komunita naozaj vytvorila príjemnú vianočnú atmosféru. Každý z
nás pozná iné vianočné zvyky, ale tu sme si veľa vyberať
nemohli. Mojou večerou bola ryža (s mäsovou šťavou, aby nebola
suchá. Bez mäsa). Ale sestra upiekla kakaový koláč. Mňaaam.
Neviem, kde zohnala kakao :) Ale bola to milá zmena. A dovezené
plechovky Pepsi alebo 7up nám večeru spestrili tiež. Aha, skoro
som zabudla na arašidy v karameli. Tak a to je všetko. Aspoň
trochu spestrené :) Nakoniec, naozaj štedrá večera :)
Tak
a to je celý náš deň. Musím povedať, že bol naozaj pekný. Tú
krásu netvorila pravá slovenská vianočná atmosféra, ale radosť,
ktorú som mohla cítiť vo vnútri. Ozajstnú pravú radosť, ktorá
nepochádzala z iných zdrojov, ale pravého Zdroja radosti, ktorá
je hlavnou príčinou Vianoc.
Dopisujem
posledné riadky. Tmou sa ozývajú bubny a spevy afrických kolied.
Je 1:03 v noci (na Slovensku 11:03. Stále si ten čas musím
odpočítať :)) Ďakujem Bohu za všetko, čo tu mám, za svoju
rodinu, priateľov na Slovensku, ale aj tu v Afrike. Život je
obrovský dar.
Maji, skoro som aj slzicku vypustila, ked som citala tieto riadky...posielam silneeeeeeee objatie, opatruj sa tam :)
OdpovedaťOdstrániťDakujem Lenka :) Nebooooj, radostou sa stale to smutnejsie vykompenzuje mnohonasobne viac :)
OdpovedaťOdstrániťJa som tých slzičiek vypustila veeelmi veľa... tiež by som ta chcela veľmi silno objať tak ti posielam aspon vzdušne objatie :) buď silná ;) Alenka...
OdpovedaťOdstrániť