piatok 28. decembra 2012

Štedrý deň

24.12. 2012

Štedrý deň v Tonj a Thiet

     6:25 mi zvonil budík (4:25 na Slovensku). Prebrala som sa a prvá moja myšlienka patrila rodine. Dnes je Štedrý deň. Každý na Slovensku finišoval, alebo sa chystá ukončiť prípravy na tento čarovný deň v roku. Predstavila som si, ako u nás doma vonia, ako prichádzam ráno pozrieť vianočný stromček a nezabudnem sa z neho tešiť ako malé dieťa, ako je asi za naším oknom bielo a ako nám to doma rozvoniava a ako každý ešte doťahuje posledné úpravy za doprovodu kolied a ako sa asi moji doma majú, keď prvýkrát nie sme kompletná rodina na Vianoce spolu.

     Po chvíli som si uvedomila, že je čas vstať z postele, čaká ma reálny Štedrý deň v Afrike. Aj tak som sa tešila na niečo nové a to preveľmi. Staré ale nové. Staré, lebo veľké rozdiely v počasí, strave alebo výzdobe tu vidieť nebudem. Ale... Majka ma krásne prekvapila. Po pár minútach som za svojím oknom začula krásnu koledu. Majka stála za oknom s notebookom :) Príjemné ráno. Takto veselo naladené sme začali deň sv. omšou a po nej sme sa pustili každý za svojimi povinnosťami.
     S chlapcami sme išli na drevo, aby bolo na čom variť. Cestou sme si spievali, vietor nás ofukoval na kapote auta, až sa niekedy pozerať nedalo. Krátky rukáv, botasky, šatka na hlave a stekajúci pot boli na teplom slnku do lesa to najvhodnejšie. Veď sú Vianoce. Zima, mráz :D
     Po návrate sa chlapci vybrali zdobiť areál kostola na „polnočnú“ omšu a my sme sa vydali robiť klasické povinnosti, ktoré sme pre zaneprázdnenosť nestíhali.
     Dostala sa mi možnosť ísť na „polnočnú“ do dediny Thiet. Samozrejme, že som to využila. Rada chodím do iných dedín a osád. Niektoré vyzerajú rovnako, niektoré sa od seba odlišujú... stále sú to krásne typické africké osadky. A Thiet ma naozaj očaril. Na pohľad čistá osada, tukuly upravené, okolie domov a chodníčky relatívne čisté (Netypické na domorodcov. Všetko, čo im netreba vyhodia z ruky na mieste, kde sa práve nachádzajú. Nie je problém odpľuť si, vyčúrať sa, vyfúkať nos do ruky a obtrieť o múr, či plot hocikde... a potom vám podávajú ruky :P) Ale Thiet na prvý pohľad pôsobil naozaj sympaticky (správanie ľudí nie je iné. „Zlozvyky“ dodržujú všade ;))
     Vyrazili sme o 4:30 a po hodine sme dorazili do Thiet. Išiel len otec Shyjan, sestra Shanty, ja, dvaja stafáci z rádia a Thomas, ktorý nás bol včera navštíviť, ale nepodarilo sa mu dostať domov, tak prespal na boardingu a dnes s nami cestoval. Thiet je jeho domov.
     V kostole sme prichystali symbolickú dekoráciu Betlehema, natiahli žiarovky, aby sme osvetlili aspoň oltár cez generátor, ktorý sme tiež priviezli, vyzametali sme to od prachu a ešte nám zvýšila asi hodina času do omše. Rozhodla som sa prejsť uličkami, poobzerať si osadu. Ľudia si ma taktiež obzerali. Bola som pre nich nová. Akési dieťa ma chytilo za lýtko, aby sa uistilo, že som naozaj z mäsa a kostí. A biela :) V tejto osade žije len kmeň Dinka. Nevšimnúť si vysokú belošku je priam nemožné. A domorodci svoje prekvapenia nevedia skrývať ;) Po chvíli som stretla Johna Chola. Je to perfektný pocit, ak niekde na cudzom mieste stretnete známu tvár. Je doma – na prázdninách. Stretla som ho kdesi na ceste, tak som sa rozhodla, že sa s ním ešte prejdem k nemu domov. Vždy som mala túžbu vidieť našich chlapcov v ich domácich podmienkach, ich rodiny a domovy. A niektorých sa mi už podarilo. Všetkých nebude možné.
     Pomaly sme kráčali prašnou cestou medzi tukulami, až kým sme nezazreli jeho domov. Štyri tukuly a kopec ľudí. Nedávno mu zomrel strýko, takže rodina a príbuzní sú ešte stále spolu. Bol to zvláštny aj krásny pocit. Nik nevedel, že sa práve u nich doma na Vianoce zjaví beloška. John ma predstavil, pretože už z diaľky prichádzali rôzne pohľady. Po tom, ako som ich pozdravila v dinka jazyku sa našťastie úsmevy rozžiarili a už sme boli priatelia. A čo je sranda? Coca colu nájdete asi naozaj všade na svete :) Chceli ma pohostiť (toho som sa obávala – v ich hygienických podmienkach aj z vody môžeme niečo schytať. Nemajú predsa filter ako my na misii. Ale ponúkli mi vodu alebo Coca colu. Jasné, že som si vybrala colu :D Odmietnuť pohostenie u domorodcov sa neodporúča. A ohroziť si zdravie si zase neodporúčam ja :) A cola = cukor mi naozaj dobre padol. Bola síce teplá, ale sladká!! :)
     Krásny pocit, keď môžem spoznávať život ľudí, s ktorými som bežne každý deň na boardingu (Teraz je na boardingu iba 9 chlapcov, ktorí ostali na Vianoce v Tonj.)
    Prekvapilo ma, že na omši, ktorá mala začať o 19:00 a začala klasicky s (viac či menej) africkým meškajúcim časom o 19:30. Nebolo tam veľa ľudí. Asi tretina kostola. Prečo? Väčšinou je polnočná o polnoci, alebo hodinu pred polnocou. Tento rok sa to kvôli bezpečnosti zmenilo. Aj v Tonj bola omša o 20:00 a nie o polnoci. Bolo to odporúčanie polície. A nakoniec – niektorí ľudia prichádzajú naozaj z veľkých diaľok pešo, aby mohli byť prítomní. No tento rok zmenu nezaregistrovali a tak s nemalým poľutovaním prišli niektorí neskoro, alebo ešte len prichádzajú na polnočnú, ktorá už nebude. Sklamanie. Ale nezmeníme to.
     S Thomasom sme sa pred kostolom stretli, ale bol akýsi nesvoj. Bolela ho hlava z cesty a bol vyčerpaný. Nechcel ostať ani na omši, ale podarilo sa mi ho prehovoriť, že nech len s nami vydrží a potom mu bude naozaj dobre. Pýtal sa, ako to môžem vedieť. Povedala som mu, že sa budem modliť, nech mi len verí a uvidí. Do polovice omše bol úplne sklesnutý. Od polovice som ho už zbadala usmiať sa a po omši bol ako vymenený. Hlava ho nebola, srandoval, bol šťastný a taký sa mi naozaj rátal ako darček na Štedrý deň.
     Počas omše som mala čas rozmýšľať, keď som nerozumela dinkovčine :) (v Tonj mávame omše v angličtine). Opäť som bola myšlienkami na chvíľu doma s rodinou. Presne som vedela, čo asi robia a toto bol asi jediný moment, kedy sa mi počas dňa vykotúľalo pár tajných sĺz. Mala som chuť niekoho objať, alebo cítiť takú lásku ľudí, ktorí sú mi inak blízki. Sedela som v provizórnom kostole na zaprášenej lavičke, pri popukanej omietke steny kostola, kde nie je ani svetlo a kde chýba typická vianočná atmosféra. Okolo mňa sedeli deti, aj dospelí v otrhaných, špinavých šatách, ale poniektorí si dali poriadne záležať, aby vyzerali dobre a čisto. Akoby sa mi chcelo obzrieť a nájsť medzi nimi rodinu. No ostalo to bez blízkych ľudí. Väčšina z nich je cudzia. Jedinú priateľskú podporu som mala u Johna a Thomasa, ktorý potreboval čas, aby sa cítil dobre. Nehovoriac o vianočnej výzdobe, ktorá bola okrem betlehemčeka nulová. Vianočný stromček v Afrike nepoznajú.Ale Podstata tam bola.
     Po chvíli myšlienok som sa opäť vrátila do reality, kde sa bubny ozývali do tmy večera, koledy domorodcov prepletené s výkrikmi žien mi koledy vôbec nepripomínali :) Ale boli to koledy. Potom ako sa skončila omša, Thomasa naplnila spomínaná radosť a toto mi bolo takým pekným darčekom. Veselý, šťastný, že som tam, kde býva on. Tomu sa hovorí Radosť z prítomnosti :) A s úsmevom som mu musela pripomenúť, že som sa nemýlila, keď viem, že mu bude lepšie :)
      Rozlúčili sme sa a o 9:22 vyrazili na cestu domov do Tonj, ktorá nám trvala presne hodinu. V tichosti som si vychutnávala rozbitú cestu, ktorá nás v aute len tak prehadzovala. Tma, prašné mraky za nami a okolo cesty len vysokánska tráva buše, ktorá už stratila zelenú farbu, pretože nám už dávno nepršalo, ma naozaj napĺňali šťastím, že som tu, že to tu môžem zažívať, spoznávať a že celý deň sme prežili v radosti a tá istá radosť pretrváva. Musím si vychutnať naplno, čo tu od Boha dostávam. Veď takto o rok a neskôr to bude už len spomienka až sen. Je krásne byť na sto percent duchom prítomná práve tu, kde som. Ak človek rozmýšľa stále o minulosti, alebo budúcnosti, o tom, čo mu chýba, nestačí naplno žiť prítomnosť a tak nežije poriadne nič. A pritom prítomnosť má najväčšie čaro.
     Spoločnú „štedrú“ večeru sme mali o 22:30. Každý bol veselý. Komunita naozaj vytvorila príjemnú vianočnú atmosféru. Každý z nás pozná iné vianočné zvyky, ale tu sme si veľa vyberať nemohli. Mojou večerou bola ryža (s mäsovou šťavou, aby nebola suchá. Bez mäsa). Ale sestra upiekla kakaový koláč. Mňaaam. Neviem, kde zohnala kakao :) Ale bola to milá zmena. A dovezené plechovky Pepsi alebo 7up nám večeru spestrili tiež. Aha, skoro som zabudla na arašidy v karameli. Tak a to je všetko. Aspoň trochu spestrené :) Nakoniec, naozaj štedrá večera :)
     Tak a to je celý náš deň. Musím povedať, že bol naozaj pekný. Tú krásu netvorila pravá slovenská vianočná atmosféra, ale radosť, ktorú som mohla cítiť vo vnútri. Ozajstnú pravú radosť, ktorá nepochádzala z iných zdrojov, ale pravého Zdroja radosti, ktorá je hlavnou príčinou Vianoc.
    Dopisujem posledné riadky. Tmou sa ozývajú bubny a spevy afrických kolied. Je 1:03 v noci (na Slovensku 11:03. Stále si ten čas musím odpočítať :)) Ďakujem Bohu za všetko, čo tu mám, za svoju rodinu, priateľov na Slovensku, ale aj tu v Afrike. Život je obrovský dar.

3 komentáre:

  1. Maji, skoro som aj slzicku vypustila, ked som citala tieto riadky...posielam silneeeeeeee objatie, opatruj sa tam :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dakujem Lenka :) Nebooooj, radostou sa stale to smutnejsie vykompenzuje mnohonasobne viac :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja som tých slzičiek vypustila veeelmi veľa... tiež by som ta chcela veľmi silno objať tak ti posielam aspon vzdušne objatie :) buď silná ;) Alenka...

    OdpovedaťOdstrániť